Nestrkaj si obidve nohy naraz do jednej nohavice, lebo keď vstaneš, spadneš ako vrecko švábky. Stavká, ja mám dve nohavice, na každú nohu jednu? Nie, obliekaš si jedny nohavice a tie majú .... dva tunely na nohy. Jeden sa volá šupito a druhý presto. Jednu nohu šupito, druhú nohu presto. Raz-dva, hotovo, ideme na prechádzku. Dobre, dobre, zober si aj osmičku aj trojku. Nevymýšľam si, môj trojročný vnuk, všade chodí s papierovou 8 a 3, aj spať, aj na prechádzku. Ešte má rád aj dvojku. Ku podivu má rád aj špenát a brokolicu.
Stavká máš na nohách papuče! Obuj si topánočky. Jedna noha šupito a druhá noha presto, úprimne mi poradil. Ďakujem, som ja motajka, povedala som. Na lúke mi natrhal kyticu z púpaviek.
Daj si dole bumbajku, umyjeme si ruky a budeme obedovať. Stavká! Doma mi maminka povedala, že bumbajka nie je spisovné slovo. „?" Hm, maminka má pravdu, ale bumbajka je pekné slovo. A ani dvere sa nezakačkavajú, ale zamykajú, to povedal tato! Nóo, nie no, ale áno povedal s prísnym tónom pracovníka Jazykovedného ústavu.
To máš tak, Tomáško. Pekné slová sa môžu vymýšľať, bránila som sa. V tej rozprávke to bolo tak, že kačička išla zatvoriť vrátka a stále si hovorila: káč-káč-káč a keď ich zavrela ešte raz za- kač- kala a potom už bolo zamknuté. V našej rodine, každý vie, čo to znamená zakačkať.
Je pravda, že každý nevie vymýšľať pekné, nové slová. Možno aj vie, ale hanbí sa ich vysloviť, nechce aby sa mu smiali. Ale deti, spisovatelia, básnici tí si navymýšľajú také pekné slová že až. A potom sa s nimi hrajú. Tak ako si ty staviaš z kociek lega, tak sa dá hrať aj so slovami. Pospájať ich do zázračných rozprávok a básničiek. A tak nás kvietky milo zdravia, vetrík hladká po líci. Na oblohe je z mraku bežiaci havko s veľkými ušami, ktorého naháňa vietor a za chvíľu sa mrak premení na veľkú zmrzlinovú horu.
Chvíľu bolo ticho, potom si ma skúmavo obzrel a povedal, stavká Ty si dobvá básnica:)
