Tento strieborný náramok mám od kamarátky Kvety, už zomrela. Zvláštne, že náramok stále je a Kveta nie je. Ako tá vedela žiť! Túto malú perličku mi kúpil môj muž na ulici La Rambla, na viac sme nemali peňazí. Kráásna. Ešte stále vyžaruje horúce španielske slnko. Neodolala a oblizla ju. Intenzívne zacítila slanú chuť mora. Mám priveľa fantázie, zahundrala si. Ešte chvíľu sa prehŕňala vo svojich pokladoch. Aha, toto, čo vyzerá ako kus z Trabanta, to boli "exkluzívne" obrovské klipsne na uši a tento malachitový kamienok je zo Soči a toto tu, bože môj, to je predsa náramok celý zo zlata za dvadsať korún, čo mi doniesol syn v prvej triede, zo školského výletu. Moje poklady.
Ktovie, kde je tá stará brošňa, čo nosila babička. Magde sa vybavil obraz babičky , ako si ju pripína pod okrúhly golier na šatách, pohyb ruky, uhládzajúci nedeľný obrus. Magda nemohla u babičky povedať, že je niečo veľmi pekné, lebo ona hneď povedala: „Vezmi si to" a tak jej nikdy brošňu nepochválila.
Vyzerala starožitne, možno to bola drahá vec a možno, ani nie. Babička sa dožila skoro sto rokov a brošne si pekne užila. Keď už brošňa ostala sama, kdesi stratená, pripisovala jej Magda ešte väčšiu cenu, priam magickú. Začala veriť, že ak sa tá brošňa nejakým spôsobom k nej dostane, tak uverí, je to znamenie, že posledná rozlúčka nie je posledná a babička má už zhora o všetkom prehľad a skrátka, brošňu Magde nejakým spôsobom pošle, lebo už vie, že sa jej veľmi páči.
Prečo som taká nedočkavá a nepokojná, pomyslela si Magda. Naprázdno prehltla a ticho pozorovala svokru, ako čosi vyberá zo sekretára, stíska v ruke a pomaly otvára dlaň, ako v spomalenom filme. Magda, vezmi si tú brošňu po babičke, viem, že sa Ti vždy páčila aj ona by mala radosť. Podala mi ju pohybom babičkinej ruky. Magda je už raz taká. Najradšej verí niečomu neuveriteľnému:)
