Bujné poprsie sa jej chvelo, hlas preskakoval od vzrušenia nad predstavou toho veľkého Slováka.
Možno všetci Slováci nepoznajú literárneho stvoriteľa Pacha, spisovateľa Petra Jaroša, možno ani Martina Ťapáka, režiséra, ktorý ho pretvoril na filmový obraz. Ale, podľa mňa, Pacha pozná každý Slovák. Aj Jozefa Krónera. Hral ho tak, akoby bol naozaj Pachom.
Keď som počula, že sa hľadá najväčší Slovák, tak ma tiež napadlo to, čo Máriu Teréziu. Miery ,váhy a iné veličiny. Vysoký, statný, silný, mocný chlap. Poznala som a aj poznám zopár takých. V prvom kole som mala zoznam pomerne dlhý. Zoznam sa v druhom kole scvrkol, lebo som prišla na to, že to vlastne ani nie sú "echt" Slováci. Ani vzhľadom, ani náturou, ani koreňmi. Niektorí Slováci sú svetoví, môžeme byť na nich právom hrdí, ale mne sú veľmi vzdialení, nečitateľní, zahmlení v mútnej histórii topiacich sa starých snehov.
A tak panovníčka zavelila svojej vláde, vojsku ísť zlapať Pacha, ale živého, lebo ona ho potrebuje veľmi živého. Ale, zle hľadali, lebo tiež mali predstavu veľkého chlapa. A keď ho nakoniec našli, nechceli veriť, toto je ten najväčší Slovák, ten nebezpečný hybský zbojník?! Áno, podľa mňa to je najväčší Slovák:) Vôbec mi neprekáža, že mal meter šesťdesiat a asi toľko kíl aj s opaskom.
Jeho veľkosť spočívala, neviem presne v čom. Možno v tom, čo mu vdýchol autor, režisér a drsno krásna príroda pod Kriváňom. Cítim to tam. A záver filmu, keď Pachovi trčí zo zeme len krásna hlava Jozefa Krónera a spieva, tak si vždy pomyslím, ten chlap má ale silu! Škoda ho. Ale poteší ma pohľad na chlapca plieskajúceho bičom, akoby vysielal signály do vesmíru o nesmrteľnosti Pacha.
