A čím by si chcela byť, dievčatko? Doktorka, alebo by si radšej predávala zmrzlinu? Na otázky podobného druhu, som vždy zagánila a zahundrala, čojaviem?! Neskôr som získala alergiu aj na otázku: Čo chceš dosiahnuť v živote?! Nič, chcem byť šťastná . Už som dôchodkyňa a stále neviem čím som chcela byť, ale som spokojná, miestami šťastná. No a čo. Nemusí mať každý jasný cieľ, aj tak sa tam nakoniec nejako dostane.
Teoreticky by to malo znamenať, že som v profesionálnom, pracovnom živote bola neúspešná, chodila do roboty z povinnosti, šírila okolo seba otravné vlny nespokojnosti. Figu borovú. Za svoj veľký úspech považujem, že som v mojich nespočetných zamestnaniach vždy našla zdroj primeranej obživy a zábavy. O úspechu svetového významu, sa pravdaže nedá hovoriť, ale veď , ja som svoj svet.
Nepamätám si, že by som snívala o nejakej práci. Práca je práca. Ale je pravda, mohla som mať asi päť rokov, vtedy, sediac na deke za našim domom, som si povedala. Ja by som chcela byť, alebo prezidentka, alebo mama. Čo robí mama, to sme všetky deti vedeli, čo robí prezidentka, som vysvetlila. Musí chodiť elegantne oblečená, usmievať sa a keď umrie iný prezident, tak ide na pohreb. Ani na jedno neexistuje žiadna škola, víťazne som dodala, preto mám záujem! Ja sa totiž nerada učím, najmä to, čo musím. Som rada, že do čítania ma nik nenútil, možno preto rada čítam doteraz. Niekedy aj keď niečo viem, statočne to tajím, lebo to má veľké výhody v živote, neprezradiť sa.
Je jasné, prečo som sa nestala právničkou. Učili sme sa samé kraviny, hrozne som sa nudila, mala som dôležitejšie veci na mysli ako, no nič. Dva roky som sa premáhala. Neľutujem, nebol to stratený čas, lebo študentský život sa mi pozdával, len štúdium nie. Až taká chytrá som asi nebola, o usilovnosti pomlčím. Ulakomila som sa aj na učiteľské prázdniny. Kdeže, kto má vydržať zvyšných desať mesiacov. Keby som mohla učiť deti po svojom, to by som brala.
Musím si nájsť takú robotu, na ktorú budem stačiť s ľahkosťou , eleganciou a k tomu ľavou zadnou a relatívne slobodnou rukou. Lebo, tak by sa mala robiť robota, s potešením, nie ako otrok. Mimochodom aj učiť sa treba s radosťou, nie ako za trest, lebo ináč z toho nebude žiaden osoh.
Raz som „videla“ jednu takú prácu. Všetci ju prívetivo zdravili, keď klopkala podpätkami na chodbe akéhosi úradu. V rukách niesla zopár papierov a mala vlastnú, elegantnú kanceláriu s vizitkou na dverách Sekretárka. A tak som sa stala sekretárkou. Trošku som síce zľavila z prezidentky, ale, nemôžem mať všetko.
Bavilo ma to. Héj, aj ja som klopkala podpätkami a pestovala si ruky. Veď som to mala skoro v popise práce, aby som nejako vyzerala. No jasné, aj úsmev. S tým som fakt nemala problém. Občas som to síce prepískla, lebo ja sa viem smiať príšerne škrekľavo, nie decentne a predpisovo. Všeličo mi pripadalo smiešne a zbytočné v mojej robote, ale pripadala som si užitočná..Týždeň bol šéf na služobnej ceste a nikomu nechýbal. Ale bezo mňa , fakt, nič poriadne nefungovalo. Všetci hneď stresovali, keď som si vybehla na dve hodiny na obed.
Najužitočnejšia a absolútne nenahraditeľná, som sa cítila ako mama. Napriek nepretržitej prevádzke, na plný úväzok a bez dovoleniek. Nie, že by ma to vždy bavilo, alebo som bola nejaká mimoriadna šikovnica, to nie, keby sa dalo, tak mi v mihu strhnú z platu, ktorý nedostávam. Ale pre mňa to je jedna z najzmysluplnejších činnosťí. Viem to podľa toho, že som úlohu mamy nikdy nebrala ako prácu. Je nás takých veľa a to je dobre, lebo bez nás by sa svet zvalil:)
