Pokojné, príjemné, dôchodcovské popíjanie kávičky na terase, pozorovanie okolia, klasický šuchot novín, vietor sa prehrabával a nazeral čo sa deje vo svete. Náš svet bol v tej chvíli jasný, všetko čo sme potrebovali vedieť sme vedeli. Krátky pozdrav, úsmev známym štamgastom, štebot mladých žien, zvedavé holuby. Zrazu som začula riavu vravy. Na námestie sa dá vojsť cez priechodnú bránu starého domu. Tak práve na tú bránu sa otočili všetky tváre sediacich, lebo odtiaľ sa vrava valila.
Odporúčam maximálne dva kopčeky zmrzliny, nezabudnite, že sa ideme fotografovať na záver školského roku, tak aby ste sa nezababrali, ozýval sa hlas učiteľky. A naozaj si nemôžem dať tri kopčeky, povedala maznavo triedna kráska. Nie a nepýtaj sa prečo. Neviem im uhádnuť koľko mali rokov, tie deti, možno desať, jedenásť. Spomenula som si, na svoje školské fotografovanie a na mašľu vo vlasoch, čo mi uviazala mama. Aj tieto deti boli vyparádené. Najmä dievčatá. Čelenky, kvietky, klobúčiky. Malé kópie svojich mám. Je pravda, že ja som nosila vtedy na podobné príležitosti biele pančucháče.
Deti obstáli pult so zmrzlinou, dievčatá vyťahovali maličké peňaženky, šťukali uzávermi a dôležito vyberali, skoro ako ja. Posadali si aj po dve, ako lastovičky, na malé kresielka a štebotali. Chlapci sa tvárili patrične otrávene, pozorovali dievčatá a tiež si kúpili zmrzlinu. Iba dvaja chlapci nie. Sedeli blízko mňa, tak som počula ich rozhovor. Ani Ty nemáš peniaze na zmrzlinu? Uhm, nemám. Nemáme na zbytočnosti. Mama mi nemohla dať, aj keď chcela. Aj u nás je to tak. Chcel som mamu ukecať, ale bola taká smutná, že som prestal. No a tu nastala moja chvíľa. Ja im dám na zmrzlinu, lebo viem ako im je a aj to si domyslím, ako bolo ich mame.
Ja mu dávam na zmrzlinu a on, že ďakujem, nechcem!? Tak on nechce, najprv som sa urazila. Vždy to tak býva, keď niekomu niečo dávam s najlepším úmyslom a ten to odmietne, cítim sa zvláštne previnilo, podobne ako keď mne niekto niečo dáva a ja to odmietnem. Obyčajne existuje na to dôvod a ja to tak musím urobiť, lebo to považujem za správne. Potom som div nezaslzila, lebo bolo niečo dojímavé, hrdé v tom chlapcovi a ja som sa cítila zahanbená, že sa čudujem, že si nevzal peniaze na zmrzku, keď očividne mal na ňu veľkú chuť. Možno, keby zmrzlinu ukradol, tak by to považoval za vlastnú šikovnosť a že si ju zaslúžil, ale takto?! Nepotrebuje, aby mu nejaká panička dávala na zmrzlinu, má svoju cigánsku hrdosť.
Pozeral sa na mňa veľkými čiernymi očami a zrazu sa mu v nich zapálil ohníček prekvapenia, či poznania a vedela som, že vie ako mi je a aj to vie, že má môj rešpekt. Možno by si teraz už vzal peniaze na zmrzlinu, pomyslela som si. Nadýchol sa, otočil ku kamarátovi a povedal, a Ty chceš na zmrzlinu? Modrooký povedal veľmi spontánne a detsky čisto, že, hej. Fajn chalani, obaja.
