Nevieš komu to zvonia? Veď nie jeobed. Niekto umrel. Včera som videla v obchode Margitu. Bola ako duchom neprítomná, unavená a smutná. Jej Julo je od Vianoc chorý.To zvonia Julovi. Už je na pokoji. Ktovie, kedy bude pohreb.
Keď niekto v dedine umrie, všetcinúkajú pomoc. Nenechajú rodinu samotnúv smútku. Prídu susedia a príbuzní. Ženy prebdejú , premodlia, preplačú celú noc pred pohrebom. Spievajú pobožné piesne. Dodržiavanie určitých tradíciía rituálov prinúti zvláštnym spôsobom najbližšiu rodinu zmobilizovať svojesily k životu, napriek smútku. Treba susedov niečím ponúknuť, prijať podávanú pomocnú ruku v ťažkej životnej chvíli.
Kostolsa pomaly zapĺňa. Jednoduchá scéna, presvetlená slnečnými lúčmi.Farebný veniec hôr stojí ticho zavysokými oknami. Do skla oknaudiera uväznený motýľ. Ťahá ho to zasvetlom. Tóny organu neznejú smutne.Možno práve preto tak silne rezonujú v priestoroch kostola i v dušiach ľudí.
Priam som počula ako sa lúčiaci nadýchli a s chuťou začali spievať. Prekvapil má sýty, hlboký chorál mužských hlasov. Spev, premiešaný sosmútkom nás všetkých pospájal dokrásneho celku. Bola to zvláštna chvíľa. Kto sa s kým lúčil, anipresne neviem. Či ten čo odišiel, alebo my, čo sme zostali. Pohreb je smutná, posledná slávnosť života.Derniéra života.
Keď doznel nádhernýchorál hlasov, chcelo sa mi vyskočiť, zatlieskať, zakričať bravó. Niekto blízkomňa si do jesenného dňa obliekol teplý kabát, prenikavo voňajúci naftalínom.Aj ja som bola rada, že som sa teploobliekla. Tešila som sa na horúcu kávu. Tetky v lavici si šuchotavo ukladali okuliare a spevníky dočiernych tašiek, pošepky sa zhovárali. A čo si neprišla včera. Pekne sme si zaspievali aj poplakali. Terazmusia svadbu odložiť, keď majú pokoru. Hra život pokračuje , len obsadenie sa mení. A na nebi pribudla jedna nová hviezda .
