Toto nevyhoď, zakričala hybská stará mama , toto bude peknédo kobercov. V zime postrihám napásiky, na tkanie. Staré letné šaty, vydraté košele, kvietkovanéi jednofarebné. Strihala a strihala. Otec jej musel dať nabrúsiťnožnice. Milka, ale pamok kúp biely, hovorila mojej mame, červený môže pustiťfarbu, škoda by bolo pofarbiť, také pekné háby.
Na starosť,mohla mať dobre cez osemdesiat, sapresťahovala k nám do Bratislavy. Kuchyňa sa zmenila na nepoznanie. Všadesa povaľovali nitky z látok, pestré klbká navinutých pásikov sa kotúľalipod stolom. Jemný prach z látok savznášal vo vzduchu ako spomienka naživot v Hybiach. Klbká smezabalili do vriec a poslali naLiptov. Vrátili sa nám ako koberce.
Občas sistará mama zložila ruky s klbkom do lona a ticho sedela. Nostalgia jurýchlo prešla. Túto Ti zaspievam, tú sme spievali, keď som bola také diouča akoTy. Cindrušku. Postavila sa, jednu rukusi založila v bok, druhú zdvihla hore. Pesničku som zabudla, ale starúmamu mám v živej pamäti.
Nikdy sa už do Hýb nevrátila.Chodím tam teraz občas ja, nemám to ďaleko, možno namiesto nej. Ale koberceneviem tkať a ani spievať Cindrušku.
Aj by som sa to rada naučila, alenie je to jednoduché. Naučiť sa utkať teplo domova.
