V pätnástich rokoch môže ísť mama príšerne na nervy so svojim strachom, rečami, starostlivosťou. Moja mama mi nechala voľnosť a slobodu tela i ducha. Nezošnurovala ma do svojich predstáv. Možno práve preto, sa tak veľmi na ňu podobám.
Nemyslím na mamu až tak často, len keď si neviem rady. Presne tak, ako keď bola tu. A presne viem, čo by mi povedala, ako by ma uzemnila, aby som nelietala vysoko a neublížila si. Možno hneď nebadať výsledok maminej starostlivosti a lásky. Semiačko vzoru v nás drieme a keď treba vyrastie. A niekedy, čo nám vedome vštepovala, učila, sa vôbec nemusí prijať a rozkvitnúť.
Moju mamu občas vidím ráno v kúpeľni, keď sa pozriem do zrkadla. Podobné črty, pohyby. Čím som staršia, tým je ten obraz podobnejší. Ja som chcela byť úplne iná ako moja mama. Deti často očakávajú od svojich rodičov opak toho čo dostávajú. Ako len túžia deti z domovov po mame a rodine. A tie čo žijú s mamou a otcom chcú voľnosť, samostatnosť. Neuvedomujú si, že ich krídelká sú ešte prislabé, nemôžu letieť tak vysoko. Všetko má svoj čas. Kdeže, nedočkavé holíčatká. Ak vypadnú z hniezda skoro, niekedy to zle dopadne.
Vtedy urobia dobre, keď priletia k mame. Vysypú svoje starosti na kuchynský stôl, mama ich nebadane odloží do svojho šuplíka, neskôr s tým urobí poriadok, ako veľakrát predtým. Na stôl položí palacinky, zavonia vanilkový cukor a osladí utŕžené drobné ranky od života. Niekedy sa cítia mamy vinovaté, čo keď som niečo zanedbala, je to moja vina. Ak ich napadne táto možnosť, tak urobili všetko čo sa dalo, čo vedeli.
Ja si nepamätám, či som mame v živote povedala, „mám ťa rada“, aspoň raz. A ani ona mne. Nenapadlo ma to, ani mi to nechýbalo, asi sme to obidve vedeli. Možno sa to v minulom storočí nenosilo. Puto s mamou je veľmi silné. Nikdy nás celkom neopustia, aj keď odídu do večnosti.
Je to pekná veta: „Mama mám ťa rada“. Ema má mamu, mama má Emu.
