Nikdy som sa o feminizmus zvlášť nezaujímala. To je ako s chorobou. Pokiaľ sa ma nejako nedotýka , nič ma nebolí, všetko dobre funguje, som spokojná, načo sa mám tým zaťažovať. Len čo si prečítam o nejakej exotickej chorobe , prichytím sa, že sa začnem pozorovať , či nemám aj ja podobné príznaky. Človek nikdy nevie, aj myšlienky sú chytľavé. Prečítam o feminizme a začnem rozmýšľať, veď hovorím, že je to chytľavé.
Keď neviem, tak sa poučím. Aj o feminizme. Opravím základ, ak je zlý. No určite. Čím viac čítam, povedala by som priam študujem, tým je všetko zložitejšie, zamotanejšie. Mám dobrý základ , ale možno prišiel čas trochu ho zreparovať. Opravovať základy, nikdy nie je jednoduché. V ničom. Ani v názoroch. Môže sa všetko zrútiť. Treba veľkú opatrnosť, vedomosti, študovať súvislosti a potom vylepšovať. Aj odvahu. Ale aj tak neviem, neviem, na všeličo som si zvykla.
Napríklad u nás doma, ešte u rodičov. Maličkosť, ale budík vždy „naťahoval“ otec. Veľmi rád a spoľahlivo. Načo to meniť, nech aj môj muž naťahuje budík. Je mi to príjemné. Aj svokor naťahoval budík. V našej rodine ženy ani nehne naťahovať budík, je to „chlapská“ záležitosť, skrátka technická:) Aj kufre balil otec, keď sme niekde išli, hoci to vyzerá na „ženskú“ záležitosť. Preto otec, lebo mal taký fajn systém . Využil miesto vedľa miesta. Mama balila halabala, to mám po nej. Kufre nosia mužskí členovia našej rodiny so samozrejmou ľahkosťou. Ale ja ich vybaľujem, tiež s ľahkosťou a veľmi graciózne.
Viac sa hovorí a píše o rodových stereotypoch v súvislosti so ženami. Rodová rola mužov rovnako podlieha predstavám, či dokonca diktátu spoločnosti v konkrétnom čase, ako rodová rola žien. Tiež ich často táto rola tlačí niekde, kde ani nechcú ísť. Predstava ako má vyzerať a správať sa správny chlap, muž, otec, či princ na bielom koni je silne zakódovaná v spoločnosti. Rod maskulinum si to uvedomuje a má s tým rovnaké problémy ako rod femininum . Pravdaže nejde o naťahovanie budíka, ani o výmenu baterky do hodín:)
