Keď sme sapresťahovali, sedávala som na kuchynskej linke, s nohami na radiátorea pozorovala vinohrady v kopcoch na Ahoji, televíznu vežu. Na jarsa mi páčili z diaľky rozkvitnuté bielefliačky čerešní a na jeseň strakaté lesy.
Na pohľadz okna jedenásteho poschodia na ten nezabudnem. Na zelenú, neskôr žltú rovinu polí. Na blikajúce svetlápristávajúcich lietadiel. Zvuky vetra a štartujúcich lietadiel. To bolkrásny pohľad, o ktorý som sa delila s mojim mužom.
Neviem, či tenprvý detský pohľad z okna ma nepoznačil hlbšie a na celý život. Znovuvidím z okna kuchyne na vrchy. Kriváň je na dohľad. Z izbyvidím na Poludnicu. Občas mi ale veľmi chýbajú moje kuchyne a pohľadyz nich, kde sa už nemôžem vrátiť. Ale mám ich dobre zakódované. Tie pekné výhľady sa nestratia.
Občas to robím aj naopak. Pozerám saz vonka do okien kuchýň. Nepatrí sa to, ale čo už. Minule mi od susedov malé dievčatko kývalo z okna. Stálo pri okne, rukami sa dotýkalo skla a mama ho pridržiavala.Obidve sa usmievali. Pozorovalidažďové kvapky na skle, nízke letiace oblaky. Vietor mi zakýval s dáždnikom ako na pozdrav.
Vyzerajú, žemajú taký pekný výhľad na svet ako ja, pomyslela som si.
