Ktovie ako platia, opýtala sa suseda. Na tom úrade dobre, máš záujem, vypytujem sa ďalej. Čo si sa zbláznila, ja? No veď hej, komu dal pánboh úrad, tomu dal aj moc, neviem či aj rozum, zašomrala a uškrnula sa.
Nie, išla by som k ním do služby. Móresy mám a výchovu dobrú, som šikovná . Keď tak dobre zarábajú a sú takí veľkí páni, iste by mi dobre zaplatili. No, nie som si taká istá, povedala som. Prečo, pýta sa suseda. No vieš títo dnešní páni, sa nenarodili ako páni, nevedia čo a ako sa patrí, jasné, česť výnimkám.
Nemajú v sebe ani štipku panskej veľkorysosti, ani hrdosti, nadhľadu, občas sa správajú ako chudáci. Tak si predstav, že sa nehanbia ísť za lacný peniaz na obed a ešte sa im k tomu všetci naň skladáme. Určite si nezapisujú výdavky, ako v našej domácnosti, lebo by im chýbal účet z tej parádnej krčmy, či bufetu, či čo to je. To poldeci, čo si tam dajú, nemám im za zlé, tiež sú len ľudia, tak aj to majú lacnejšie. Nehovor?! Tak preto, sa tam všetci hrnú do roboty, usúdila Hana. A počula som, že aj s pracovnou dochádzkou to majú veľmi fajn. Síce ich kontrolujú, ale keď nie sú v robote, tak predpokladajú, že sú asi na inom pracovisku , alebo na služobnej ceste.
Pamätáš sa, ako sme za socializmu zahlásili šéfovi, ideme na ÚV a pobehali sme všetky /tri/ obchody? Veď sme neklamali, nešli sme síce na Ústredný výbor, najdôležitejší úrad tých čias, ale na Úradnú vychádzku:). Ktovie prečo som si na to spomenula. Možno kvôli tým výhodám pánov a súdruhov, zvláštnym predajniam s nedostatkovým tovarom tých čias, za lacný peniaz .
Za socializmu sme sa navzájom oslovovali súdruh a súdružka a najvyšší šéf v robote bol najdôležitejší súdruh. Pánov nebolo. Jedine našu upratovačku sme volali pani upratovačka, čo ma veľmi tešilo. Mimochodom ona jediná si dovolila osloviť súdruha riaditeľa „pán riaditeľ", skrátka, fakt to bola pani aj keď nie bohatá majetkom, ani postavením, ani rodom. Jediné jej privilégium bolo, že ju volali pani. Ja pán - Ty pán, z hrušky dole:).
