Smiech je pre mňa záchranný ventil v živote, lebo ináč by som sa občas zbláznila, alebo by ma roztrhlo z pretlaku ,nie paradajkového, emócií v duši ,nie od bicykla, ale mojej vlastnej. Na pohľad vyzerá asi dosť otrlá, ale v skutočnosti je veľmi zraniteľná, teda keby ju bolo vidieť, moju dušu. Niekedy sa síce cítim, ako prázdny hrniec, bez emócii, nemám ho čím naplniť a cítim len veľký hlad po živote. Hudba, poézia, šum vetra, objatie stromu, človeka, samota, spoločnosť, spánok, šport - použijem všetko čo sa dá, lebo som v stave ohrozenia a utiecť nieto kde.
Včera som stretla kamarátku. Pred pár dňami pochovala svoju deväťdesiatročnú mamu. Gabika je správna baba, ale zobralo ju to. Toto musí každého prebolieť samého, neviem Ti pomôcť, pomyslela som si. Chvíľu sme sa rozprávali o ničom a zrazu povedala, mama zomrela v spánku. To bola láskavá smrť, zobudiť sa ráno mŕtva, povedala som. Ostalo ticho a ešte ticho. Potom sme sa začali smiať takým očistným, uvoľňujúcim, liečivým smiechom. Slzy nám tiekli, ako keď sa otvorí hlavný prívod vody. Valili sa a valili. Objali sme sa. Ak to nepoviem nahlas teraz, už to nikdy nikomu nepoviem a stále ma to bude bolieť a tak som medzi vzlykavým smiechom povedala:
... a predstav si, že mojej mame chýbal na blúzke gombík, keď ležala v truhle a otec ležal tak majestátne a pokojne a my sme mu zabudli dať ponožky, v truhle mal topánky obuté na boso. To nič, veď mu už nebolo zima, utešovala ma Gaba. A veru, pomohlo mi to. Zrazu som sa pozerala z nadhľadu času a nebeskej výšky.
... a predstav si, ešte niečo ťažilo Gabiku, včera, keď som bola na cintoríne, tak som hľadala hrob Jana /nášho kamaráta/ a ani som ho nenašla. A čo sa čuduješ, veď vieš, že mal vždy túlavé topánky, povedala som. Aj dva dni neprišiel domov. Chytil nás ďalší záchvat plaču a smiechu. Stáli sme na našej ulici a boli sme radi, že máme jedna druhú. Hela, Ty máš taký zvláštny prejav smútku. Plačeš cez smiech a smeješ sa cez plač.
*
Čo Ti je prosím Ťa smiešne?! Občas sa ma to niekto opýta, ak sa mu zdá, že sa smejem bez príčiny. To sa nedá vysvetliť, zamrmlem si popod nos, lebo fakt niektoré moje pohľady na veci i beh života sú ..... , no nič. Vtedy poviem, že sa smejem sama na sebe, nakoniec, veď je to pravda. Ako hovorím, na sebe sa vždy dá zasmiať, keby ste ma teraz videli, ako mi kaderníčka pristrihla pierka, hrozné niečo, do plaču:)
