Kočíkovanie je, keď vám mladí rodičia zveria svoje napapkané, odgrcnuté, znovu umyté a prezlečené dieťa, zabalený uzlíček splnených snov a nádejí, položia do kočíka a idete spolu na prechádzku .
Malý človiečik si nečakane zopakoval ešte jednu rundu, papať..... grcnúť ... a ja som zatiaľ postávala na chodbe a rozmýšľala, či to budem vedieť, či som nezabudla a preboha, čo keď ho „vysypem"z kočíka. Tie kočíky sú dnes akési maličké, a to sa teraz novorodenec ani len do perinky nedáva, len tak sa položí.
Je to fajn pocit, kočíkovať vnúča. Neuveriteľná zmes pocitov. Návrat do vlastného kočíkového detstva, lebo ja tvrdím, že si pamätám, ako ma moja mama natriasala v športovom kočíku, išli mi prvé zuby a strašne som revala. Mám aj dôkaz! Nikto mi nepovedal aký mal kočík farbu a ja som to mame v dospelosti povedala, div nespadla z nôh:) Bol béžový s bordovou ozdobou! Spomínam si, ako som neskôr kočíkovala bábiky, susedovie malé bábätká a jeden z dôvodov prečo som chcela mladšiu sestru bol, aby som ju mohla kočíkovať. Skrátka, kočíkovanie mám v krvi.
Možno je to čarodejný kočík, tento s vnukom, lebo sa mi zdá, že sa s ním môžem pohybovať nielen v priestore, ale aj v čase. Dozadu aj dopredu. Omladla som o tridsať rokov. Vidím samu seba ako hrdo a šťastne tlačím kočík so svojim synom, pozorujem, ako sa naťahuje rukou za červenými jarabinami, ako sa smeje bezzubým úsmevom, počujem jeho gin-gin /nie džin-džin, skrátka vydával také zvuky :)/. Znovu sa červenejú jarabiny a ja celá šťastná opäť kočíkujem , nezabudla som to. Dokonca aj koleno ma prestalo bolieť. Kočík a vnuk sú mi oporou. Skutočnou aj pomyselnou.
V kočíku sa všetci vezieme, celá rodina, dokonca niekoľko generácií, pomyslela som si. Je celkom ako ja, keď reve. Má rovnaký nos ako syn, ústa ako jeho mamina a farbu očí má ako starý oco. V kočíku spí minulosť, prítomnosť, ale najmä budúcnosť. A tento zvuk, ten mi je tiež známy, no toto, fíha, ideme za mamou:)
