Tá chvíľka sa mi zdala nekonečná,kým som odpovedala. V skutočnosti to nemohlo byť viac ako päť sekúnd. Osem, dokelu nie, desať rožkov. Neviem, myslím, že osem. Vyzerá ich viac, povedala a očamiich prerátala.
Vždykupujem osem, len dnes som desať. Už napohľad boli čerstvé, chrumkavé, tak som dva prihodila a zabudla som. Prepáčte mi, nebolo to naschvál,ospravedlnila som sa. Čas na reči a vysvetľovanie nebol. Paniv pokladni , ako automat, uždržala v rukách sáčok s rožkami ďalšieho zákazníka .Koľko máterožkov, počkajte, radšej ich sama prerátam. Naozaj som nemala žiaden pocitviny, ale zamrzelo ma to kvôli tej pani v pokladni, teraz musí rátať rožkydo zblaznenia.
Spomenulasom si na „naše“ malé potraviny na kopci, kde bývam. Veľmi za nimibanujem, že už nie sú. Nemusela som sa trepať pre pár maličkostído mesta. Áno, veď aj ja mám teraz už v mrazničke zásoby, keď nemámeobchod na ulici. Ale „v našom“, keby som si desať namiesto osem,mala by som celkom iný pocit. A určite aj predavačka Gitka, lebo sapoznáme roky. Povedala by, ide tos Tebou dolu vodou, už si nevieš zapamätať koľko máš rožkov? Alebo by som jej na druhý deň povedala,prirátaj ešte dva rožky zo včera, nejako sa mi priplietli do tašky.
Možno by sme si chvíľu uťahovali a smiali jedna z druhej. Susedy by mali na noháchpapuče, alebo v lete tenisky naboso. Niektorá by „prehodila“ čo ide variť, alebo že pečie koláč, lebo príduvnučky. Po ceste by som skočila zaniesť nákup Gabike, lebo má zlomený členok. Ten malý obchodík násspájal.
Chýba mi tá príjemná domáca atmosféra, pomyslela som si, keď som dnes v supermarkete pchala rožky do sáčku a zodpovedne zrátala /8/. Stála somv rade pred známou pokladňou pripravená jasne odpovedať, nezdržovať,neklamať. Očami som hľadala, tvár „mojej“ pokladníčky. Nebola tam. Škoda, potešila by som sa. Koľko máterožkov? Opýtala sa ma bledá dievčina v pokladni . Osem. Určite? Určite.
