Ani v telke to nie je zlé. Možno vidím aj lepšie akoz hľadiska v Osake. Detailysústredených tvárí, rôzne rituály pred štartom. Žmolenie ucha, poštipkávanie, poplieskavanie. Modlenie i tajné zaklínadlá. Počujem výkriky, tlieskanie, alei ticho. Mám rada tú atmosféru.
Bývalisme pri štadióne Slovan Bratislava.Pravda - rozhlas –televízia. Tak sa volali atletické preteky. Celé dni som tamvysedávala. Pustili ma potom aj na plochu štadióna. Keď som bola staršia, malasom aj „funkciu“. Pomáhala som odovzdávať medaile víťazom. Zaujímavé, že somnikdy nezatúžila stáť na stupni víťazov, aj keď občas som si pobehala.
Na ľahkej atletike sa mi veľmi páči, že sa dá všetkoodmerať, nik sa nemôže vyhovárať na niekoho z týmu. Je to taký základnýživotný pohyb, bez extra náradia. Jasne, nejaké zázemie musia mať, kto sao nich postará . Aj oblečenie hrá svoje. Atletika má tiež svoje módne trendy a možno aj temnejšiezákutia. Ale aj tak, každý musí ukázaťsám, čo v ňom je. Okrem vrodených dispozícií a talentu treba najmä vytrvalosť . Výsledok nemusí byť istý.Alebo príde vtedy, keď sa zdá, že to treba zabaliť.
Ešte pár dníbudem môcť obdivovať nádherný pohyb,silu, vytrvalosť, odvahu i krásu tela. V duchu im držať palce, tešiťsa z neuveriteľných výkonov. Poplakať si od dojatia s víťazmii s porazenými.
