Dám si kávu, povedala som si. Ako som tak sedela a popíjala kávu, prepadli ma myšlienky. Také odrobinky, pozametané z kuchyne.
V kuchyni mi často napadajú myšlienky. Aj si ich zapíšem, na to čo mi príde pod ruku. Pero je na chladničke. Mám čas, pozorujem bábovku v rúre, aká je kyprá. Dobré droždie bolo, pomyslím si. Keď mi vypadne tanier z rúk, všimla som si, že v poslednom čase som čoraz gramblavejšia, zametám čriepky, hundrem na seba, ale potom si pomyslím , možno budem mať šťastie. Záhadne mi mizne bobkový list, keby vanilkový cukor mám to na koho zvaliť, ale bokový list? Dávam ho do šošovice, zvláštne vonia. Zapnem, vypnem rádio, občas sa s ním pohádam, neodvráva. Občas sa pozriem z okna, na parapete mám krém na ruky, míňam ho na kilá.
Niekedy sa mi zdá, že varím celý deň. No dobre, tak nevarím celý deň, ale v kuchyni trávim veľa času. Nie som priviazaná o nohu kuchynského stola, som tu dobrovoľne a cítim sa v nej dobre. Aj teraz som v kuchyni, dokonca ste tu so mnou. A do kuchyne okrem domácich , susied, rodiny, kamarátok , no veď to je dosť ľudí, nechodia cudzí.
Nie, že by som bola extra kuchárka, nebodaj zbierala recepty, vymýšľala novosti. Ani nevarím s mimoriadnou radosťou a nadšením, ale varím dobre. Varím veľmi samozrejme a dobrovoľne.
Je pravda, že aj z nutnosti, aby sme nepomreli od hladu. Občas som veľmi rýchla, používam rôzne skratky, tak robím dojem, že som veľmi šikovná. V skutočnosti je mojim hnacím motorom lenivosť, preto varím rýchlo, aby som to mala z krku.
Ale aj tak, varenie sa mi zdá jedna z mála zmysluplných domácich prác. Dokonca na chvíľu je výsledok tej práce aj vidieť, na rozdiel od iných domácich prác, ktoré je vidieť len keď nie sú urobené. Je pravda, že varenie je nekonečné. Nakúpiť, uvariť, zjesť, umyť riady a ja keďže som taká rýchla , tak pritom namrvím, natrúsim, rozlejem a musím aj upratať. Muž občas hrdo zahlási „vyniesol som Ti smeti“, čo ma poteší a pobaví to „Ti“. Ale zase musím uznať, že je dobrý nákupca a aj no, skrátka to zaplatí. Je pravda, že nakupuje veľkoryso, zdôvodňuje to tým, „aby bolo“. Dobrý argument, pokiaľ máme peniaze.
Moja kuchyňa, áno moja, lebo ja v nej kraľujem aj slúžim, nie je reprezentatívna, ale vonia domovom a nevidím dôvod niečo meniť. No dobre, tak áno, ale to som bola nútená! Vymeniť šporák, lebo starý doslúžil. A doteraz mi je ľúto za mojimi kvietkovanými obitými hrncami, lebo ten nový strieborný šporákový elegán odmietal na nich variť, vraj pošli ich na smetisko hrncových dejín. Čo som mala robiť?! S novými mu to dobre ladí, dobre, aj s novou chladničkou im to pristane. Šporák na mňa žmurká červenými očami, možno bol v noci na fláme, ktovie. Chladnička vydáva nečakané zvuky, akoby ju bolelo brucho. Pre istotu sa pozriem dnu a zrevidujem ju.
Kuchynská linka je z ozajstnej borovice. Doteraz sa mi páči, aj keď je stará a časom , za 40 rokov, nadobudla peknú patinu . Má vrásky škrabancov, niektoré celkom hlboké. Každá z nich mi niečo pripomína. Teraz to už nerobím, ale niekedy som dávala na spodok regálov voskovaný papier, aby sa zašanovala.
Popri linke, na poctivej drevená dlážke, sa tiahne vyšliapaný chodníček. Zišlo by sa ju znovu natrieť, hádam v lete. Ktovie koľko krokov, čo krokov, kilometrov som prešla po nej za tie roky. Zodrala som aj pekný domáci koberec, čo tkala tetka Evka. Pohľad mi padol na dvere, na značky ako rástol syn, ako vnukovia. Sú to pekné dvojkrídlové dvere. Mne sa páči kuchyňa s dverami. Držia sa v nej vône aj teplo domova. A keď pečiem bábovku vo forme po prastarej mame, tak si spomeniem na všetky generácie žien, čo v nej piekli a niekedy sa mi zdá, že sú všetky so mnou v kuchyni.
