tak som svoj poklad v krabičke strčila do kufra. Bolo v nej nádherné zelené sklíčko z pivovej fľaše, zamatová stužka a kúsok kožušinky z“ leoparda“.
Kufor niesol otec v jednej ruke a druhou rukou si nervózne poťahoval z cigarety. Kráčali sme na vlakovú stanicu. Kráčal ako si prirýchlo. Mama ma držala za ruku , tuho mi ju stískala. Zdalo sa mi, že to mama potrebuje aby ju niekto držal za ruku, nie ja. Chcela som sa otočiť a pozrieť sa na náš dom, ale mama povedala, pozeraj sa dopredu. Sťahovali sme sa. Okolo nás prešlo veľké sťahovacie auto, šofér nám zakýval a zakričal, stretneme sa v novom domove, šťastnú cestu!
*
Kufor bol roky položený na skrini, môžem si ho vziať, opýtala som sa mamy. Ticho prikývla. Pár obľúbených kníh, fén na vlasy, zaplátaný handrový psík s odtrhnutým uchom, vianočná ozdoba zabalená v krabici „pozor krehké“. Zatvorila som kufor aj dvere na rodičovskom dome a vydala som sa. Pozerala som sa dopredu.
*
Všimla si si, na konci ulice pristavili veľký kontajner na haraburdy, povedal muž pri raňajšej káve, podľa mňa, v absolútne nevhodnej chvíli. A tak som len zahmkala. Mhmm. Héj? A? Je načase vyhodiť staré haraburdy. Všetko so všetkým súvisí, povedala som záhadne.
Aj ten kufor, čo máš na skrini môžeme vyhodiť. Vylúčené, kufor nie, zhrozila som sa, ten nemôžeme vyhodiť. Išla som sa pre istotu pozrieť, či je stále na skrini. Bol, aj psík sedel stále na svojom mieste a knižky na polici. Roky ho máš na skrini bez pohybu, ani len prach z neho neutrieš. Keby bol kožený s peknou patinou, alebo aspoň keby mal nálepky z hotelov exotických krajín, bol niečím mimoriadny, dodal. A čo máš vlastne v ňom, prečo ho nechceš vyhodiť?
Kufor bol naozaj starý, ošúchaný, papendeklový, ako hovorila moja mama. Ani sa len netváril ako kožený. Iba rúčka bola kožená, spoľahlivá, vytvarovaná časom. Ale bol veľmi ľahký. Rohy kufra boli spevnené vytvarovanými plieškami. Mal aj dva zámky, veľmi slobodné , kľúčik bol dávno zapotrošený. Občas som dala kufor zo skrine dole, chvíľu som ho otvárala zatvárala. Zámok robil cvak-cvak, akoby aj v mojej hlave tiež niečo docvaklo, a kufor som položila späť na skriňu, lebo všetko so všetkým súvisí.
Dobre, ak chceš silou mocou , tak Ti poviem, čo je to za kufor. Ale najprv mi povedz, od kedy je tam ten kufor? Odjakživa, čo si pamätám. Áno, od tých čias ako som sa za Teba vydala. V tom kufri sa skrýva moja tajná neviditeľná duševná rezerva. „!?“. Prevrátila som oči k nebesiam a povedala, aj v kufri auta, je predsa rezervné koleso s dušou, keby sa náhodou niečo prihodilo, človek nikdy nevie, lebo keď sa človek vydá na cestu, stávajú sa všelijaké nehody.
Kufor je taký starý, že si pamätá parnú lokomotívu. Aj ja si ju pamätám. Kufor je vždy taký rozhodný, ako jeho majiteľ. Znamená odchody, aj návraty. Pamätám si ho odkedy si pamätám. Je pre mňa symbol cesty, dobrodružstva, niečoho nového a možno aj kúsok slobody a odvahy. Tento lacný kufor je pre mňa veľmi drahý a nehodlám sa ho vzdať. Je ľahký ako myšlienka, ktorú potrebujete mať, ale naťaží vás.
