Sadiť mladé stromky v hore som bola len raz. Ráno som si musela riadne privstať. A to kvôli nám, brigádničkám, modrá avia /dobre to odkukal Jakubisko/, išla až na šiestu. Tá modrá škatuľa na kolesách sa nakláňala, drgáňala, šmýkala a ja som sa držala ako kliešť akejsi upevnenej kovovej rúrky. Išli sme stále dohora po úzkej lesnej cestičke. Okná sa zarosili našim dychom. Videla som iba na šoféra. Škeril sa od ucha k uchu. Sakra, ten si je ale istý, pomyslela som si. Hádam nás nevykotí.
Bolo nádherné skoré ráno. Slnko odvážne pretínalo šero. Šikmé lúče prebleskovali pomedzi zeleň. V ostrom vzduchu bolo cítiť živicu a vlhkosť zeme prikorenenú vôňou hríbov. Dedina v doline bola učupená hlboko pod nami. Boli sme na pracovisku.
Vyzivujúc sme kráčali do strmého svahu. Lesník nás porozdeľoval do dvojíc. Ušla som sa fajn žene. Striedavo sme jedna vykopala jamu a druhá vložila stromček, prihrabala rukami a pritisla. Stála rozkročená predo mnou, široké sukne sa jej rozhojdali a bolo jej vidieť pevné nohy nad gumovými čižmami. Aj ona si ma obzerala. Ty máš, ale zadok, zasmiala sa žičlivo a srdečne.
Po dvoch hodinách roboty som mlela z posledného. Tak som len sedela a podávala stromčeky. Počúvala zvuky hory, trkotanie žien a odhrýzala si z takého veľkého kusa chleba, čo by mi inokedy vydržal na týždeň. V hore vám riadne pretrávi.
Aj by som ešte išla na stromky, veď som bola len raz, ale nevládla by som držať krok s tými správnymi babami. Je to ťažká robota. Možno by som si aj zvykla. Ešte dlho som doma privoniavala k starej vetrovke voňajúcej živicou, dymom a živým drevom. Ktovie ako sa im darí. Tým stromom aj ženám, čo som s nimi strávila jeden nezabudnuteľný deň v hore.
