Vo fontáne sa kúpali holuby. Veľký pes a malý havko hravo po nich chniapali a smiali sa. Okaté cigánčatá. Turisti i staré Mikulášťanky sediaci na lavičkách. Krásna letná zmeska tvári, zvukov. Cvak, cvak fotoaparáty. Lenivé slnko sa pomaly zgúľalo po modrej oblohe za liptovské hory.
Kde to hrá, taká príjemná muzika?! To je živá kapela, stavím sa, povedala som mužovi. Nie je to ... to je predsa Šedous! Určite hrajú nejakí starci, naši rovesníci, poďme ich povzbudiť a zaťapkať. No veď hej, v každom mestečku je námestie a „kultúrne leto“. Mesto bez námestia je ako človek bez pupku.
Môžeme si dať zmrzku. Láskavo si za tých päť minút, kým prídeme na námestie, rozmysli akú chceš, lebo potom tam stojím ako pako, kým sa panička rozhodne. Chcem všetky, alebo nič. Zošalela si, je ich aspoň šestnásť. No a?!
„Ujo“ zmrzlinár, teoreticky vo veku môjho vnuka, sa zasmial. Už päť kopčekov bol problém K stračatele, snikers a vanilke som prihodila aj jahodu a čučoriedku. Ujo zmrzlinár dal navrch zmrzliny kornútok dole hlavou, ako klobúk. Nadšene som poďakovala. Pekné farby a k tomu ladia aj chuťovo, povedala som. Klobúk som dala zmrzline dole a vrchný kopček, som zachránila tak, že som ho prehltla naraz, až to vo mne zasyčala.
A to len preto, lebo som za započúvala, zapozerala na kapelu a zabudla na zmrzlinu. Dobrá kapela, hrala s chuťou. Boli mladí a pekní. Taká hudba nemôže „uraziť„ žiaden hudobný vkus, pomyslela som si. Ani mladých, ani starých. Tie dobré vibrácie cítil každý vek. Posplietali sa s chuťou zmrzliny a nádhernou panorámou liptovských hôr.
Ja som si tiež podupkávala nohou v rytme. Zrazu sa mi chcelo vyskočiť a začať tancovať, rovno na námestí. Hádam som naozaj nezošalela, alebo to je z tej horúčavy. Pozrela som sa na muža , vedel to, čo chcem urobiť. Aj ja by som, ale sa hanbím, povedal takým zvláštnym hlasom, až sa mi ho zachcelo objať. Chytila som ho za ruku a stisla ju.
A vtom som ho zbadala. Chlapíka v našom veku, mierne pripitého, vysmiateho od ucha k uchu, vymódeného, bez domova, voľného, šťastného, konvencie ho netrápili. Nikomu z poslucháčov neprekážal. Skôr naopak. Zrazu Vlado, tak sa volá „náš“ bezdomovec vyťal také sólo na imaginárnej gitare, že som bola z toho paf. Zrejme hrával niekedy v kapele, alebo mal byť hercom a nie bezdomovcom. Malé dievčatko malo viac odvahy ako ja a riadne to roztočila. Jednou rukou si chytila kvietkovanú sukničku a točila sa a točila a smiala sa a smiala a jej mama držala zatiaľ v rukách šmolkovú zmrzlinu. Topiace sa modré kvapky oblizol ocko, aby nevyšla ani kvapka leta nazmar.
Pointa nie je, vyparila sa ako tohoročné horúce leto.