Mám presne taký pocit príjemného, bezpečného letu, akokeď lietadlo stojí vo vzduchunadzvukovou rýchlosťou. Zdanlivo sa nehýbe. Už som ďaleko od vzrušujúcehoštartu, riskantného stúpania, klesania, padania a neistého cieľu. Nemusímsa pripútavať, počúvať ako sazachrániť, kde sú únikové východy prežitia. Nie, že by som to už vedela,alebo sa letu nebála. Nemusím, robím sičo chcem, lebo sa pohybujem v takej letovej zóne života. Skutočne skveléobdobie.
Môj let je pokojný, vyrovnaný.Občas síce padnem do prázdnej čiernejdiery, myslím si, no odtiaľto sa živá nevyhrabem. Ale mám v sebeautomatického pilota, môžem sa na neho spoľahnúť, vyvedie ma do rovnovážnehostavu.
Život veľmi rýchlo letí. Detstvo sa mi zdalo najdlhšieobdobie. Možno preto, že každý deň bol iný. Jeden deň v detstve, celá večnosť. Z detstva do dospelosti, to bolo najkrajšie obdobie. Takéčisté, plné nádejí. Jeden deň biele podkolienky a na druhý deň topánky navysokom podpätku. Čas zmien vonkajších, vnútorných. Mladosť, no čo už, mladosť. Nádherné chyby a omyly, stratya nálezy. Skutočný život sa nemeria časom. S časom je to v živote trošku ako s pôžičkouv banke. Dajú vám ju len vtedy, keď máte peniaze a čas máte vtedy,keď sa vám zdá že ho vlastne nepotrebujete, lebo ho máte dostatok.
Zrelosť? Kedy to je? Už? Keď splatím groš svojim rodičom, pozbieram úrodu svojho života a mám sa z čoho tešiť? Mám zaplatené všetky účty za vlastné i cudzie chyby.Niekedy sa mi zdá jeden deň nádych, druhý deň výdych, tak letí ten čas. Rovnako, ale pekne do rytmu, niekedy aj do tanca. Ak sa neprihodí nejakákatastrofa, tak fajn. Môžem letieť v v príjemnej letovej hladine eštedlho.
Potom príde nutne klesanie. Alekeďže viem, že príde, tak sa pripravím, najlepšie ako viem. A možno užjemne klesám , len som si to nevšimla. Dúfam, že pristátie na zemi bude ľahkéa vyrovnané. Aj na to som zvedavá, vždy som bola zvedavá. Nie je to zlávlastnosť. Človek sa má stále na čo tešiť, keď je zvedavý.
