Na hrdle ju pošteklili vlasy. Dám si ich skrátiť aj zafarbiť. V duchu sa zachichotala pri spomienke, ako bola včera v banke. Stropné zrkadlá mali oklamať priestor, jedine čo sa im podarilo bolo odhalenie úzkeho šedivého chodníčka v Magdiných vlasoch. Mala by som sa pozrieť na seba z nadhľadu.
Prečo sa mi zdali niekedy dôchodkyne také staré? Aj mama, keď bola v mojom veku, tak sa mi zdala stará. Možno preto, že sa obliekala, tak staromódne. Možno šetrila, skromná bola. No veď, ani ja už nemíňam toľko na parádu, keď nechodím do roboty. Hééj?! A tú novú blúzku, kde ju budeš vlastne nosiť? Mala som si radšej odložiť na pekné okuliare, alebo biely úsmev. Nie som už nová , to je fakt, ale som udržiavaná a funkčná.
Som v norme, veď to povedala aj moja lekárka pri ročnej prehliadke, ale aj tak mi vždy niečo nájde, prejdem len tak-tak. Má pravdu, sama to cítim. Ani formu nemám reprezentačnú, mala by som viac cvičiť. /Ozaj, ani na gitaru už necvičím, ktovie prečo/. Občas potrebujem prifarbiť, zatrieť, skrátka na údržbu sa mi náklady poriadne zvýšili, aj časovo sa údržba predlžuje.
Času mám určite viac ako peňazí, no to je dobré, že vraj čas sú peniaze. Nie že by mi na peniazoch až tak záležalo, to niéé, ale ako by som potom vypisovala na počítači, alebo fotografovala, chodila do kina, na výstavu /aha, tam si oblečiem novú blúzku, veď ja som vedela, že sa mi zíde/. Do knižnice, do prírody môžeš, milá Magda, chodiť úplne zadarmo. Aj písať môžeš ceruzkou, keď ťa to tak baví.
Keby ma tak bavilo robiť v záhradke. Spojila by som príjemné s užitočným. Nie, to sa mi nechce. Ale zopár kvietkov pre potešenie , to hej a ešte zopár liečivých byliniek v skalke . Záhradka neuveriteľne pekne pripomenie, ako ubehne rok. Kvitnúce stromy, zrelé čerešne, zaváranie, hrabanie opadaného lístia, vôňa jabĺk, snehová perina, vôňa dreva, horúci čaj, snehuliak.
Na dôchodku by mal robiť človek iba to, čo ho baví, prípadne, čo musí. Dôchodcovia nerobia len pre peniaze, ale preto, že si potrebujú zaplniť prázdno, ktoré v sebe zrazu cítia, po odchode do dôchodku. Veď aj ja som prešla takým obdobím. Raz ním musí každý prejsť, pomyslela si Magda, Aj mne sa to prázdno naplňuje len pomaly .
Peter asi chystá raňajky, štrkoce naschvál hrnčekmi, aby ma prebral k životu, poznám ho ja dobre. Idéém, veď už idem. Ja sa mám. Aj tieto chvíľky naplňujú moje prázdno. Dobre je mať pri sebe životného súputníka. Najlepšie celoživotného. Rozumiete si bez slov, alebo ak máte chuť, tak sa máte s kým parádne pohádať. Dvom je lepšie. Neviem, či dôchodok máme taký ako si zaslúžime, ale rozhodne je to obdobie, ktoré sme si predchádzajúcim životom predsa len ovplyvnili. Na rozdiel od detstva, to nám bolo dané.
Táto veta, sprevádzaná s povzdychom, je podľa mňa riadna somarina:" Keby som mala tento rozum /rozumej rozum starej, skúsenej , múdrej ženy/ a dvadsať rokov, to by som brala". Veď by mladosť úplne stratila svoje čaro! Lebo na mladosti je najkrajší práve nerozum. Možno preto subjektívne nepociťujem veľké rozdiely:) Magda si natiahla teplé ponožky, z vône čerstvej kávy sa jej nozdry jemne zachveli ako pred štartom. Spokojná vošla do kuchyne. Alebo mám dobrú povahu, alebo mám v živote šťastie, pomyslela si.
