Tie stoličky ma fascinovali, lebo mali zvláštnu dieru, ktorá sa dala priklopiť sedadlom a až potom si sadnúť. Trošku som sa bála, že tam spadnem, ale to mi nebránilo robiť klap-klap, hore-dole. Pss, ticho, nevyrušuj, nebúchaj. Neskoro. Z diery mi trčala iba hlava a nohy v bielych nedeľných pančucháčoch. Áno, doteraz som veľmi upodozrievavá voči tomuto typu stoličiek, môžu byť aj vytapacírované, dobre ja viem, čoho sú schopné.
Verte, či neverte, od tých čias vždy, keď som išla do kina, tak sa diali fantastické, zaujímavé veci. Áno aj filmy ma zaujímali a vždy ma prekvapovalo /doteraz/ , že herci sú vo filme takí obrovskí. Ale prostredie a atmosféra v hľadisku, tam to naozaj žilo, bolo oveľa zaujímavejšie a vzrušujúcejšie. Pokušiteľské, mierne hriešne, radostné a krásne. Súdržné výbuchy smiechu, spolupatričnosť, náhle ticho, vzlyky, zasnenie, prekvapenie, smútok a radosť pospájali divákov do jednej zmesi z rovnakého cesta. Všetko skončilo titulkami KONIEC FILMU. Občas sa mi zdalo, že keď sme vyšli z kina, tak akoby sa ľudia trochu pohanbievali, nevedno prečo. Nebolo nič mimoriadne, že do kina som išla s frajerom a po kine ma už nechcel chytiť za ruku, lebo v tej chvíli očarenia z filmu sa smrteľne zamiloval do hlavnej hrdinky. Pch, to je len kino, somár, pomyslela som si. Čo nemáš vlastnú fantáziu?
Ako dieťa som rada chodila do kina s rodičmi. V každom kine bol bufet, alebo aspoň chodila pani v pláštiku, a predávala nanuky. Tak sa mi to vyplatilo. Mala so aj nanuk aj film, dva pôžitky. Občas som sa tvárila, že som tam sama a mama, tá sa držala s otcom za ruku a boli šťastní, ako deti. Filmové predstavenie sa skladalo zo žurnálu, grotesky a hlavného filmu. Po žurnále pani uvádzačka s baterkou ešte pustila oneskorencov, ale potom už nie.
Neskôr, keď mi mama dala v nedeľu , dve Kčs do kina, tak som mala dilemu. Z a korunu môžem sedieť v prvom rade a za druhú si dám v cukrárni biely snehový špic, alebo si kúpiť do štvrtého radu za 2 kačky. Obyčajne som sedela v prvom rade, hlava vykrútená, krk zalomený, biely špic zjedený. Spoločnosť v prvom rade bola mierne „dekadetná“. Naschvál kýchali, hurónsky sa smiali a kliali. Keď som začala sedávať v kine v poslednej rade, tak, to som si lístok nekupovala, lebo stál 3 Kčs a nádejný gavalier musel oferovať toľký peniaz, aby ma mohol držať za ruku. Ivan, ten mi vždy kúpil aj biely špic.
Zabudla som na Osvetovú besedu. Tam tiež premietali filmy. Všetky ruské filmy sme videli, veru, iné nehrali. Každý si sadol, kde bolo voľno. Stoličky boli malebne pozbierané od kancelárskych, cez biele a svetlozelené kuchynské a aj jedno kreslo. Za stoličkami stál stojan s filmovými kotúčmi. Film sa často trhal a ja som pozorovala ako ho premietač lepil, jeden kotúč potom roztočil rukou, kým sa chytil. Obrázky ska - c -kali na plátne, zvuk smiešne zavíjal a štekal. To bolo kino!
Na toto kino nikdy nezabudnem. V horúci bratislavský letný podvečer sa celé korzo presunulo do kina. Zmestili sme sa všetci. Amfiteáter pod hradom bol plní mladých ľudí. Sedeli sme na drevených laviciach v polkruhu, na dekách, zopár frajerov sa predviedlo na zrúcaninách hradu. Pred širokouhlým plátnom hrala kapela. Tradicional, v pôvodnom zložení. Keď sme si s kamarátkami hľadali dobrý flek na sedenie, aby sme aj na muzikantov dobre videli, tak zazneli fanfáry a ja si doteraz myslím, že to bolo kvôli nám, lebo sme vyžarovali takú radostnú energiu, až sme svietili. Veru , mne sa v kine vždy stavajú neuveriteľné veci:) To je mágia kina.
