Stála som na jej papučiach,držali sme sa za ruky smiali sa ,tancovali po kuchyni , spievali Medveďku daj labku“...
To bolo moje prvé stretnutie s macom. Mala som macka z plyšu, mal nohavice na traky a bol to môj dobrý kamarát. Ešte ho mám. Aj syn, aj všetci vnuci majú plyšových medveďov.
Pekné spomienky na macka mám z detských knižiek. Maroško a Medko s Hálovými ilustráciami, ako Medko doplatil na to, že sa ulakomil na med a včely sa nahnevali a poštípali ho. Macko Pu. Macko Uško s medovým hlasom Michala Dočolomanského v rozprávkach na dobrú noc. Sladké gumové medvedíky, perníčky Brumík . Aj na Vianoce pečiem medvedie labky.
Až „ Máša a medveď“ priniesli iný pohľad na maca. Medveď v kreslenej rozprávke bol veľký a dobrácky. Máša bola hrozná potvora. Jej vplyv na Maca, dokonca aj na mojich vnukov bol priam deštrukčný. Ale je pravda, že cestu autom do Chorvátska prežili v pohode a veselosti aj vďaka pozeraniu kreslených rozprávok o Máši a medveďovi.
Medvedia križovatka
Hore na kopci, celkom pod horou, odkiaľ už viedla iba poľná cesta a potom les, býval lesník-drevorubač, môj strýko Ondrej. Ľudia pod horami, poznali život v lese, lesné chodníčky kade a kedy chodí zver, kde má brloh medveď, kde žijú vretenice.
Idem do horárne niečo vybaviť, povedal mi strýko Ondrej, môžeš ísť so mnou. Cestou som rapotala, strýko bol ticho a zrazu aj mne ukázal , že mám byť ticho. Smiešne pohyboval nosom akoby niečo voňal, otáčal sa na všetky strany. Ukázal rukou, vidíš to? To je torta na tráve? A má červené ozdoby! No, veru to trošku pripomína tortu. Ale,“ urobil to“ medveď a to červené sú šípky, možno aj jarabina čo zjedol. Bol tu tesne pred nami, pozri ešte sa z nej jemne parí. Ide dolu ku potoku napiť sa vody, povedal. Vidíš tú úzku lesnú cestičku, tade chodí zver k vode. Je to taká lesná križovatka, len treba poznať a vedieť ako funguje. Ako to, že sme ho nevideli? To neznamená, že on nevidel nás a určite aj počul, lebo si rapotala ako straka, zasmial sa. On je tu doma, my sme tu na návšteve.
Teraz tade vedie asfaltka, cyklistami sa len tak hmýri. Zatiaľ sú sebestační, nepotrebujú bufet nosia si poživeň so sebou. Pribudli chaty, slnečníky, hojdačky, hlasná hudba. Stále je tam pekne, len neviem dokedy, lebo ľudí, ktorí chodia do lesa, do prírody je viac ako hríbov a ticho a pokoj sa stráca. Mätie ma to, aj keď toto sťahovanie ľudí do prírody chápem, keď už majú v mestách všetko čo chceli, zrazu im chýba čo tým stratili. Jednoduchý život, čistý vzduch, vodu, ticho. Ale chápem aj tých medveďov čo sa sťahujú bližšie k obydliam ľudí. Najhoršie je to, že ani ľudia ani medvede, nie sú v svojom prostredí.
Hluk štvorkolky, lesnej techniky, kamiónov, stromy sa viac rúbu ako vysádzajú. V hore im pojeme čučoriedky aj hríby, tak sa hrabú v kontajneroch, jedia kukuricu na poli a podaktorí celí vyľakaní a zmätení sa mocú aj pred nákupným centrom . Z medveďov sú bezdomovci . Nechcela by som sa stretnúť s takým medveďom, ktorý sa bojí, stratil sebavedomie i svoj domov .
Ešte aj to počasie si robí čo chce, raz veľa prší a sú povodne, potom je sucho a požiare. Ak sa už vo februári začne vysoko v horách topiť sneh a macovi mokne v brlohu kožuch, prebudí sa a ide pozrieť čo sa deje. Nemá veľmi čo jesť, lebo aj príroda je zmätená, je nervózny ako hladný chlap, jeho správanie je nevyspytateľné. Cíti, že niečo nie je v prírode v poriadku. Áno , to sedí. Aj ja som zmätená, medveď je zmätený, počasie je pomotané, príroda sa mení. Hádam už nikto nepochybuje o klimatických zmenách a vplyve na prírodu. Sme na križovatke, len neviem, či tí, ktorí tvoria pravidlá, poznajú horské križovatky, chodníčky a či vedia kade ísť.
