Fedor vystrčil hlavu z okna vagóna, lakťom odstrčil Vlada a rozpačito sa usmial. Presne tak sa usmieval, keď zahral: „Nemôžem Ti dať nič, iba lásku“. Alebo keď jej povedal: „Ty moja čierna holubička“. Taká neexistuje, smiala sa. Ty si taký zvláštny druh, Magda, iná neexistuje. Niekedy, keď Ťa vidím prichádzať, tak sa mi zdá, že ostane na chvíľu ticho.
No toto, prekvapene sa zasmiala. Vyzerajú ako na maturitnom table, napadlo ju. Ku každej hlave v okne vagónu patril hudobný nástroj. Vlado saxofón, Fedor klavír. Tie fúziky to sú bicie a široký úsmev je spev. Ktovie, kde majú parádne barové saká. Raz videla podobné tablo vo výklade obchodu. Mladé tváre na fotografiách rovnako neúspešne zakrývali vzrušenie, obavy, radosť, nádej.
Prídeš za mnou do Stuttgartu. Trošku sa okukáme, uvidíme, či bude majiteľ baru s nami spokojný. Magda počúvala jedným uchom dnu, druhým von. No, určite. Budeš mať toľko nových zážitkov, načo by som sa trepala za Tebou, prebehlo jej hlavou. Buchnutie dverí, píšťalka. Upozorňujeme cestujúcich, že medzinárodný rýchlik s pravidelným odchodom l3, 30 smer Stuttgart - Paríž cez Prahu práve odchádza.
Bratislavská železničná stanica, začiatok augusta1968.
Kde je Žela?! Čo si myslí, že vlak bude na ňu čakať? Aha, tam je. Už vidím jej milú myšaciu tváričku s ostrým nosíkom a veľkými dioptrickým okuliarmi. No jasné. Má oblečený ľahký čierny roláčik.. Želka končí dejiny umenia a oblieka sa ako umelkyňa. Ona nejde do Štuttgartu za frajerom, ide navštíviť svojho brata a všetky galérie a výstavy. Zmierila sa s tým, že brat hrá po baroch a na architektúru sa vykašlal.
Ešte dobre, že mi stihla pani Hodolová ušiť kostým. Na poslednú chvíľu. Chýba mi gombík na sukni. Mám ju zapnutú zicherkou. No nič, veď si ho prišijem. Konečne sedíme vo vlaku. Minimum peňazí a veľa očakávaní. Trať voľná. Smer Sttutgart-Paríž. Buchnutie dverí, píšťalka, ideme.
Štuttgart 21. august l968.
Čo, čo to hlásia?! Aká ruská okupácia? Magde sa chcelo smiať. Veď sme už roky okupovaní, tak čo sa nám ešte môže horšie stať. Ale tanky sú tanky. Neverím, musím sa presvedčiť. Idem domov. V Nemecku by som aj tak neostala. Mohla by som ísť do Francúzska. Za pár hodín som v Paríži. Poznám akurát francúzsky krémeš, čo by som tam robila? Neviem jazyk, že by stačil francúzsky bozk, v duchu sa uškrnula.
Na šttutgartských uliciach bolo veľa Slovákov. Ostávaš, alebo ideš ďalej? Nie, idem domov. Čo si sprostá? Prečo nejdeš aj Ty na úrad pre emigrantov a nepovieš, že si musela emigrovať, spýtal sa Fedor. Dostaneš sto mariek. Čechoslováci sú tu teraz v kurze. Stačí, keď povieš Dubček. Dana bolo už trikrát. Ja, nie som Dana, ja som Magda! Ale marky by sa ti zišli! Zišli! Magda sa vydržala túlať po obchodoch, prezerať si výklady dlhé hodiny. Toto by som chcela, aj toto je svetové. Ale kvôli poondiatej kozmetike hádam nepadnem na kolená.
Magda často robila neuveriteľné somariny, ale jedno sa jej nedalo uprieť. Bola rozhodná. Vedela, čo chce a nikdy neľutovala čo urobila. Bola majiteľkou svojich rozhodnutí, a to jej dávalo silný pocit sebavedomia, ale aj zodpovednosti.
*
Želka, všimla si si ten plný vlak z Bratislavy? Jasné. A náš vlak do Bratislavy je celkom prázdny. Celú cestu domov mlčali. Mierna a kultivované Želka zrazu zlostne povedala: “Nasrali ma tí Rusi“. Teraz nemôžem ísť do Paríža slobodne. Mala by som pocit , že len utekám z pootvorenej klietky. To sa mi nepáči. Ani mne, pomyslela si Magda. Obidvom bolo jasné, že klietka sa znovu zavrie. Ostali by na druhej strane mreží. Klepot kolies uspával a v polosne Magdu napadlo. Komu to porozprávam, kde sú moji priatelia?
Celú cestu zo Stuttgartu, boli vo vlaku smer Paríž - Bratislava, Magda so Želou samé. Občas nazrel do kupé sprievodca a neveriacky pokrútil hlavou. Okrem nás nik necestoval do Československa. My sme sa vracali domov, to bolo pre nás dôležité. Napriek tomu, že správy, ktoré sme počúvali z malého tranzistorového rádia zneli hrozivo, alebo možno práve preto. Hovorili o mŕtvych a zranených.
*
Mama s otcom Magdu ticho objali. Asi to bol hlavný dôvod, prečo nešla Magda do vysnívaného Paríža. Čo si mi priniesla, opýtala sa mladšia sestra. Magda potiahla nosom a povedala, jasné, že som Ti niečo priniesla.
Nechoď do centra mesta, povedala Magde mama, je to nebezpečné. To by nebola Magda, aby poslúchla. Bolo to také neuveriteľné, že sa vôbec nebála. Na neďaleké kasárne mierili tanky. Ľudia sa motali po uliciach. Smerovky a názvy ulíc boli poprehadzované. Běž domú Ivane, čeká te Natáša.... , spieval Karel Kryl. Vojaci v tankoch boli veľmi mladí. Vyzerali vyplašene a dezorientovane. Magde ich bolo ľúto. Mali sa radšej niekde doma objímať s Natašami.
Lenže tie zelené tanky sa ako chrobáky rozliezli všade po meste. Otáčali sa okolo svojej vlastnej osi, mierili svojimi nebezpečnými kovovými ukazovákmi a hrozili na všetko čo vyčnievalo a dráždilo ich. Pri stene Hlavnej pošty na Stalinovom námestí, horeli sviečky za mladé dievča. Na zemi ležala opadaná rozstrieľaná omietka . Magda prešla cez Štúrovú ulicu, prešla okolo obľúbenej kaviarničky Tulipán. Ďalšie horiace sviečky na rohu ulice, za zabitých. Povädnuté augustové gladioly. Hrubým štetcom bielou farbou napísané tri mená. Magde to pripadalo, ako poprava nevinných. To nemôže byť pravda. Bola.
Magda sa o politiku príliš nezaujímala. Ale jar 1968 nebola obyčajná jar. Všetko bolo oveľa nádejnejšie. Bola to len ilúzia, že sa niečo zmení, pomyslela si Magda. Mnohým veciam nerozumela, jej čistá a naivná duša nechcela prijať augustovu skutočnosť. To musí byť omyl, to nie je možné, len tak strieľať do ľudí, to sa vysvetlí. Pre Magdu sa to nikdy poriadne nevysvetlilo.
*
Zavolaj Soňu na obed, keď ostala doma celkom sama, povedala mama. A tak, ako vždy, keď s niečím vnútorne nesúhlasila, ale rešpektovala rozhodnutie druhých, povedala: „A naozaj musí ísť!?“
Vzdychla si a pohladila ma očami. Pred pár dňami som sa vrátila domov. Akáže sloboda by ma čakala vo vysnívanom Paríži, ak by som sa už nemohla vrátiť, pomyslela si Magda. Možno o mesiac, o rok ... nikdy ? Bola by som za mrežami z druhej strany. Ak moja kamarátka neodíde v najbližších hodinách, tak, tá pootvorená mreža slobody sa zavrie a ona ostane na tejto strane. Odišiel aj jej frajer Luky a to bola posledná bodka. Rozhodla sa. Vtedy, v auguste 1968 to bolo tak.
Vezmi si kľúče od nášho bytu. Nechcem ich, povedala Magda. Prečo? Veď by si tam mohla chodiť s Borisom. A zober si, čo sa Ti páči, my sa už nikdy nevrátime. Aj tie žlté šaty, čo si si raz požičala odo mňa, dodala so zvláštnou nádejou v hlase, akoby jej odchod nadobudol nejaký nový dôvod. Veď to, to je, ako by som šla do bytu, kde niekto umrel .
Mama prestrela v obývačke biely obrus. Mali sme hovädziu polievku s domácimi rezancami, plnené kurča a s ryžou a čerešňový kompót. Pozerala som sa na Soňu, ako elegantne drží v rukách príbor. Všimla som si jej jemné chvenie rúk. Aj mne sa chvela ruka, keď som si dávala do úst čerešňu. Obidvom naraz nám začala kvapkať červená kompótová šťava na obrus. Vyzerala ako krv. V ústach sa mi zmiešala sladká chuť so slanou, z poprehĺtaných, zadržiavaných sĺz.
Ticho prerušil neuveriteľne hlboký nádych môjho otca a zrazu z úst vystrelil čerešňovú kôstku na obrus. Naschvál. Červená škvrna sa rozpíjala a vyzerala naozaj ako krv. Cítili sme sa zranení a bezbranní. A tak som aj ja zlostne vypľula kôstku, mama sa tvárila, že jej vypadla z malej lyžičky, sestra neveriac sama sebe, že to urobila vypľula tiež . Môj otec sa povzbudzujúco usmial na Soňu, prikývol a Soňa sa zhlboka nadýchla a čerešňu prehltla aj s kôstkou. Prekvapilo a šokovalo ma jej gesto oveľa viac ako keby vyliala na obrus celú kompótovú mištičku.
So Soňou sa Magda nikdy viac nestretla. Na dne skrine opatruje starý obrus s vyblednutými červenými škvrnami spomienok.
