Žiť v prítomnosti, nielen nostalgický spomínať, to je jediná možnosť ako sa zbaviť pocitu, že nepatrím do tohto storočia - tisícročia a že by bolo slušné pomaly sa poberať a nezavadzať:). Figu borovú.
Je pravda, že držať krok s dobou, neudržia ani niektorí mladí. Alebo len s veľkou námahou a s navretými žilami. Občas im z tej veľkej snahy praskne v debni a musia si ísť poležať na taký gauč a vyrozprávať sa, prečo musia žiť tak, ako žijú. A keď odídu, plní povzbudivých slov, tak si na ten gauč ľahne ich psychológ, prípadne psychiater a sám seba sa pýta prečo je to tak:). Kde sa podel čas získaný novými technológiami a prečo ho nedoženú ani fantasticky rýchle počítače, či autá.
Na tretie tisícročie je veľmi málo vedieť čítať a písať, ale stále je to základná gramotnosť, aby sme získali ďalšie. Aj keď viem, že niektorým veľmi vzdelaným ľuďom robí problém písať perom a nevedia malú násobilku. Načo. Sú počítačovo gramotní, finančne gramotní a aj ináč gramotní:). Poznajú nové technológie, používajú ich tak samozrejme, ako ja varešku.
Všetko sa mení. Kuchyne v byte vyzerajú ako laboratória, niektoré domáce priestory ako centrála NASA. Umelé nákupné mestá ako bunkre, s chodiacimi schodmi, s dverami s neviditeľným vrátnikom /myslím, že je nás málo, ktorí sa za otvorenie dvere pekne poďakujú:)/ . Platobné karty, vecká na fotobunky. Ak sa stratím, prezvoním, kde ste kto?!
Keď idem k doktorovi, vyhľadám si diagnózu na internete, prekonzultujem s odborníkom, skontrolujem lekárnika. Po prečítaní 10 stránkového návodu, zvážim či zomrieť na chorobu, alebo na vedľajšie účinky liekov. Niekedy sa mi zdá, že je až na škodu mať veľa informácií, ale čo narobím, držím krok s dobou.
Potešiteľnejšie a zábavnejšie je držať krok v oblasti módy a naštudovanie nových módnych trendov, lebo v tom starom kabátiku som fakt, ako z minulého storočia, veď tento nový, hádam ešte znosím. Čo bude s úsporami, čo sa deje vo finančnom svete, na to mám svojho vlastného domáceho poradcu, ktorému plne dôverujem.
Skoro všade, kde prídem, tak som najstaršia. V kine, na horách a naposledy som si to všimla vo vlaku. Preto ma potešilo, že som bola jediná, ktorá nebola pripojená na nejaký životne dôležitý prístroj!:). Tí, ktorí boli na tom lepšie, tým trčali hadičky len z ucha, niektoré ťažšie prípady boli napojení aj k ústam, lebo ináč by neprežili. Všetci nervózne mrvili prstami , ťukali, šťukali. Blikali displeje, monitory, až som sa zľakla, že je to pojazdné ÁRO.
Všetky nové technológie budú raz staré. A s tými novými, čo ešte nie sú ani vymyslené, sa bude treba znovu naučiť narábať, ako moja generácia s týmito. To nebude problém. Ako problém sa mi javí zvládnutie prastarej technológie výroby kysnutých makových koláčov od starej mamy. Nebojte sa, pýtajte sa, kým sme ešte tu, nik sa vám nebude smiať, ani mne sa nesmejú, keď sa stále vypytujem, ktorý gombík stlačiť :).
