Verím, že ani hovorené slovo sa nestratí. Nie je to síce dokázané, ale podľa mňa sa slová potulujú vesmírom a tomu udrú do hlavy, kto ich práve potrebuje! Často ma udrú do hlavy slová mojej mamy, ktoré som v živote vôbec nepočula, aj keď ich hovorila veľakrát. Našli ma až po dlhých rokoch. Často ma láskavo udrú do hlavy aj slová v knižkách. Preto treba so slovami hovorenými i písanými narábať citlivo, z-vážiť si ich, lebo ak sme ich napísali , aby niekomu ublížili môžu sa nám vrátiť ako bumerang a zabolí to nás.
Pri písaní sa cítim slobodne a rýchlejšie mi bije srdce. Je to dobré na telo aj na dušu. Pôsobí očistne. Písanie môže byť aj návykové. Keď dlhšie nepíšem, abstinenčný príznak si liečim fotografovaním. Každý kto pozná písmenká, môže písať. Čítať to nemusí nikto, ale môže každý. Ak chce. Ja sa teším každému môjmu čitateľovi. Je pravda, že pri písaní na neho nemyslím, iba na seba, lebo ak neoklamem samu seba, neoklamem ani čitateľa. Neovládam spisovateľské remeslo. A ešte som k tomu aj lenivá. Som samorast, ale som dobre zakorenená, uprostred hôr.
Ak autorovi vyjde kniha, drží ju v rukách, musí to byť skvelý pocit. Ak sa to podarí niekomu koho poznám osobne, teším sa len o trošku menej, ako keby kniha vyšla mne. Je to, ako keď sa narodí dieťa. Vlastné je vlastné, ale aj cudzie je malý zázrak, nevadí, ak príde na svet u susedov o 2-3 blogy ďalej. Nič sa nerodí ľahko. Kniha i dieťa sú krásny hmatateľný dôkaz ducha. Ani človek, ani kniha nemusí mať ľahký a úspešný život.
Napriek tomu, kniha je vec na predaj. Autor by nemal byť na predaj, ale keď chce z niečoho žiť, ak je to jeho profesia nemá veľmi na výber. Jeho myšlienky môžu byť slobodné , ale aj tak sa môže cítiť pri písaní neslobodne. Čudná veta, ale veď viete, čo som chcela povedať. Hladný ako spisovateľ.
Stáva sa, že knižka je už na svete, pokrstia ju dobrí krstní rodičia, aby sa jej darilo v behu života a knihe sa nedarí, napriek tomu , že pochádza od skvelého rodiča-autora. Sedí v Tescu na polici vo výpredaji. Celkom ako smutné dievča, čo ho nik nevyzve do tanca, nechytí s radosťou do rúk, nečíta jej v očiach, neocení, nechce ju, nestojí o ňu. A pritom je dobrá a krásna. Možno je to chyba čitateľov, nie autora.
Občas sa potrebujem porozprávať s takými ako ja, čo píšu. Stretávame sa v Literárnom klube pri Belopotockého knižnici, alebo v Diere do sveta v Lipt. Mikuláši, alebo v Art klube Liptovský Hrádok.Stretnutie ľudí s rovnakým záľubami v tvorivej činnosti je veľmi povzbudzujúce. Tvorivá radosť sa nedá merať počtom napísaných strán, rýchlosť behu sa dá odmerať, ale radosť z neho nie . Ani presnú definíciu neviem, rovnako ako neviem definovať krásu, priateľstvo, lásku.
Potešilo ma, že duch píšucej pätnásťročnej dievčiny je rovnako starý ako môj, aj keď píšeme každá o inom. Rozmanitosť pohľadov na svet. Ostrý pohľad mladých, šťavnatý pohľad zrelej ženy, pohľad ako cez umastené staré okuliare, miestami nejasný, ale pravdivý, neznámy rómsky pohľad hlbokých čiernych očí. Poeticky, realisticky, smutný i optimisticky. Kto sa ako pozerá, tak vidí, tak píše. Takto vnímam tvorbu svoju i zúčastnených autorov literárnej súťaže KongenScript . Martin Droppa má pravdu. Každý zúčastnení je víťaz.Unikát. Aj ja si to myslím, tak zrelo naivne.
Ďakujem porote a najmä zakladateľovi, organizátorovi Literárnej súťaže na Liptove, KongenScript, Martinovi Droppovi, za príležitosť. Povzbudzuje ľudí k tvorivej činnosti, vyhľadáva, nachádza a najmä vytvára príležitosť prezentovať sa svojou literárnou tvorbou. Robí to nezištne a dobre, možno z túžby zviditeľniť bohatosť ducha ľudí žijúcich na Liptove.
ttps://martindroppa.blog.sme.sk/c/551145/dvadsat-vitazstiev-v-tvorivosti.html
