Neviem kto mi tú permanentku predplatil, možno to mám v génoch, alebo mi ju daroval niekto z najvyššieho miesta. Mňa sa dá opiť aj suchým rožkom, lebo skoro všetkému uverím, alebo chcem uveriť, že život je naozaj taký, ako ho chcem vidieť , prežívam ho najlepšie ako viem. Komu má záležať, ak nie mne, aby som ho prežila dobre. Veď je vlastne jedno čo chcem, alebo nechcem, rozhodovanie je vždy len rozhodovanie, stačí sa uvoľniť:)
Niektorí ľudia sú strašní suchári, nezasmejú sa, ani keď je na to dôvod. Ich občasná radosť, pramení z toho, že je všetko v poriadku a to nie je nikdy, tak preto sú veční mrzúni. No to je fakt na smiech, ako si môžu myslieť, že svet raz bude presne podľa našich predstáv:)
Niekto nevie byť spontánny v svojich prejavoch, citoch, tancoch, smiechu, priateľstve, zlosti, nevídaného nadšenia zo somarín, z úžasu, radosti zo života. Je tvrdý ako štolverka. Neodviaže sa v tanci ani s najkrajším dievčaťom a to všetko preto, lebo sa nevie opiť samotným tancom a spevom, jeho čistou podstatou. Naučiť sa to nedá, uvedomiť áno, aj to je dosť.
Tí, ktorí sa smejú potajomky v sebe , aj na sebe, tým to zbadám na očiach. To je veľmi kvalitné opojenie životom. Ja viem, že smiať sa vtedy, keď je na to dôvod je ľahké, ale nájsť si niečo potešiteľné, radostné v bežných a rutinných činnostiach si vyžaduje životný „fortieľ".
Pravdaže som bola aj normálne opitá alkoholom, viem ako to je, so všetkým čo k opitosti patrí:) Takže najlepšie je byť opitý samotným životom. Jasné, aj tu treba mieru, lebo, keď je niečoho príliš veľa je to rovnako zlé, ako keď je toho príliš málo. Musí to byť v rovnováhe.
Život je ako zábavný lunapark. Točím sa, lietam až sa mi krúti hlava, raz som dole, potom hore. Už som bola aj na strašidelnej jazde, aj v krivých zrkadlách som sa videla, to som sa nasmiala sama na sebe. A možno, že ukazovali dobre, ktovie. Občas sa tackám , už som aj spadla, vstala, spadla a krivkajúc bežím:) Čím som staršia tým je pre mňa život opojnejší, nechcem z neho vytriezvieť, do posledného dychu .
