Misku s mliekom som položila na zem, otvorila dvere, prešla cez dvere, položila misku, zatvorila dvere. Keď som trochu povyrástla, robila som to ako ona. Lakťom zatlačila na kľučku, ak mala niečo v rukách, nohou dvere pribuchla. Máme taký dom, smiala sa, polož hrniec otvor dvere.
Stavali ho dlho. Zliepali ho ako lastovičky hniezdo, podľa toho ako mali peniaze na materiál. Vstupné dvere boli väčšinu dňa otvorené, iba večer, keď šli spať, urobili zamyky - kliky. V lete, keď bolo horúco, tak mali namiesto dverí plachtu. V malom pitvore bolo veľa dverí a v rohu opretý rebrík na pôjd, ale zvykli si. Niektoré dvere sa otvárali doľava, iné doprava. Systém „Polož hrniec, otvor dvere“ dôverne poznali dve generácie obyvateľov.
Starý dom prešiel dobrou a peknou rekonštrukciou. Slúži ďalšej generácii rodu na návraty z ďalekého sveta domov. Výhonky rodu sa presadili a dobre ujali, ale aspoň na krátky čas v roku sa vrátia k svojim koreňom. Priestor bez dverí je vzdušný, veľkorysí. Napriek občasnému prievanu, duch domu nič neodvialo. Možno preto, že dom má zdravé a pevné základy, duch domu tu stále prebýva. Možno aj kvôli veľkému jedálenskému stolu pamätajúceho si stovky obedov všedných, aj slávnostných. Občas, keď je prievan, tak niekto z obyvateľov - pamätníkov zakričí:“ polož hrniec, zatvor dvere“. Duch domu sa teší a potichu privrie okenice. Raz, keď prišla návšteva a čudovala sa, čo za dvere, aké dvere, žiadne nie sú, vtedy sa nahneval a poriadne tresol oknom. Pre mňa sú dvere stále otvorené, aj keď sú zatvorené, kľúče nepotrebujem, lebo dom si ma pamätá.
Domy sú rôzne, aspoň také rôzne, ako sú ich obyvatelia. Domy majú svoju pamäť. Niekde sa človek hneď cíti ako doma a niekde je to len pekné bývanie. Spôsob života sa veľmi zmenil a dom, záhradu, plot, materiály, vzťahy sme si prispôsobili, ale stále sa navzájom ovplyvňujeme. Jasné, veď by sme kľudne mohli bývať aj v jaskyniach, keby bolo všetko ostalo ako na počiatku. To nie, ale občas ma prekvapí aké domy a aký nábytok je v móde. Vyzerajú ako narýchlo postavené krabice, majú sterilné priestory a duch domu sa ťažko prejavuje. Prekvapujú ma aj vysoké múry a ploty medzi najbližšími susedmi, veď hej vzťahy sa zmenili. Dvere dokorán to je riskantná otvorenosť, ktorá vymizla a ak aj existuje je veľmi exkluzívna. Ale, hej, aj ja otvorím dvere do domu, či do srdca, len tomu komu chcem. Veď hovorím, že časy sa zmenili.
*
Skromná drevenica dožila, akoby nikdy nebola, zmizla. Zmizol orgován pred domom, aj krivá stará jabloň, celkom ako tetka Evka, čo v nej žila. Teraz „býva“ na cintoríne a má pekný kamenný pomník . Zapálim sviečku a som pokojná, ale keď prídem na miesto, kde stála drevenica, tak tam cítim, stále prítomný dobrý duch domu i tetky Evy.
Len ja viem aké hlboké korene mám. Ako som sa tešila, keď si dreveničku kúpili dvaja sympatický mladí ľudia, že v nej budú žiť. Po roku ich to omrzelo, nemali tu korene a možno sa aj chceli presadiť, ale neujali sa. Možno ich dom neprijal, ktovie.
Staré domy vymierajú ako starí ľudia bez potomkov. Niektoré domy sa zvalia ako vetchý strom vo vetre. Niektoré stoja, ale bez okien sú ako slepé. Nikto sa nepozerá z okna, muškáty vyschli, ríbezle popri plote zdiveli. Dverami dávno nik neprešiel,nepozametal priedomie. Ani myši tam nemajú čo robiť, je tam pusto. Len ten, kto dom poznal, tuší aké dobré základy mal .
Stará šopa stojí len silou vôle, ako opitý chlap. Jej štyri uhly sú v neuveriteľnom vzťahu. Ani strecha ju nepodržala, lebo tá sa zvalila prvá. Drevený tyčkový plot, ktorý si pamätal ešte moje detské sušiace sa tepláky je štrbavý, krivý, zhnitý, zlomený časom.
Teraz banujem, že som nezachránila drevený stôl s presvitajúcimi životnými nátermi . Mal zasúvaciu tablicu na cesto a šuplík, kde držala tetka Eva nite. Každú sobotu ho vydrhla kefou. Aj hokerlíky a šamrlíky. S vôňou šichtového mydla sa miesila vôňa buchiet s lekvárom. Malú rozheganú stoličku s nátermi od bledozelenej,červenej, bielej a znovu bledozelenej som zachránila a teší sa veľkému uznaniu, nebojím sa povedať aj obdivu. Nedávno som v obchode s nábytkom skoro spadla na zadok, priložila si ruku k ústam, aby som nahlas nepovedala, aha, Evkin starý, všetkými farbami mazaný kuchynský stôl!
Ľudia majú rôzne spôsoby života a tak si prispôsobia aj bývanie. Jasné, teraz, keď si môžeš dať postaviť dom na kľúč a máš dosť peňazí je to oveľa jednoduchšie. Aj preto je to jednoduchšie, že ak sa musíš kvôli práci sťahovať, tak necítiš to puto k domu, kde si vlastnoručne staval základy, sadil ovocné stromy a dom ťa poznačil a zapamätal si ťa na celý život.
Postav dom, zasaď strom, urob syna sa akosi z chlapskej nátury vytráca. Ani sa veľmi nečudujem, lebo je to záväzok na celý život, ale dáva mi to zmysel toto zakorenenie, či ukotvenie. Môže brzdiť v rozlete, ale dá sa z neho čerpať zvláštny druh istoty, stability.
Raz som videla na ulici človeka, na chrbte si niesol svoj dom, veľké modré vrece s nápisom „for sale“.Nevedela som či sa mám smiať, alebo plakať. Som presvedčená, že jeho pevný dom-domov na neho nezabudol a pomáha mu prežiť. Možno v snoch, možno v spomienkach. Osudy domov sú rôzne.
