To ma napadlo, keď som prečítala román Jany Juráňovej „Žila som s Hviezdoslavom", vyšiel v Aspekte v r. 2008. Pre mňa to bolo veľmi sugestívne čítanie a občas sa mi zdalo, že ho Jane, našepkávala Ilona.
Ilona bola žena, ktorá mala samu seba pod kontrolou. Aj svoje oči, zrkadliace dušu , si skrútila často do svojho vnútra. Iba vlasy, v mladosti hnedé, jej okolo jemnej tváre vytvárali neposlušnú auru, na starosť šedivú. Jazyk, reč aj myšlienky boli jej zamknutou trinástou komnatou. Často si tam skryla aj veselosť a hlasný smiech. Robila to vedome, tak sa to patrilo, vybrala si to, poznala dôvod. Bola básnikovou ženou, ale nikdy nie jeho múzou.
Škoda. Možno by sa aj stala, keby manželstvo Ilonky s P. O. Hviezdoslavom bolo nešťastné. Ale ono bolo normálne. Dobre si Paľo vybral, nakoniec iný typ ženy by si ani nebol zobral za manželku. V tých časoch nebolo zvykom, aby dievča z mestečka študovalo, Ilona chodila na vyššiu dievčenskú školu v Prahe. Bola zbehlá v literatúre, v dejinách, hudbe aj výtvarnom umení. O to bola väčšia škoda, že nemala príležitostí prejaviť sa v spoločnosti. Na to bol Paľko, jej muž.
Aj Ilonka na tie časy, dobre obišla. Ale pokojne by mohla byť manželkou iného vzdelaného, zabezpečeného muža , uznávaného spoločnosťou tej doby, v malom meste. Svoju ženskú rolu manželky advokáta a básnika plnila dokonale. Nemali vlastné deti, čo ich obidvoch trápilo, ale Paľko, ako to neraz v podobných prípadoch býva, nedával jej to za vinu, čo mu slúži ku cti. Vychovala dve siroty z básnikovej rodiny a veľmi si ju za to vážil. Vyzeralo to, že spokojnosť v rodine bola na obidvoch stranách a básnik mohol v pokoji tvoriť. Mal vždy navarené, upratané, dym z fajky vyvetraný a bodkovanú mašľu vyžehlenú.
Často myslel na to, čo sa stane s jeho ženou, keď umrie. Považoval za svoju povinnosť, postarať sa o ňu. Aj sa postaral. Mne sa to páčilo, napriek maličkej vtieravej myšlienke, v mojej hlave. Veď Ilonka sa celý život musela správať tak, aby si zaslúžila, bola toho hodná. Zdieľala život so svojim mužom - básnikom z lásky, obdivu, aj pocitu, že ju potrebuje.
„ ... koľký vplyv má mnohdy žena na muža, že ho dokáže takrečeno preporodiť. Učiňte Vy túto blahodárnu zmenu v mojom jednotvárnom, osamelosťou, zmálatnenom živote a zavďačíte sa tým mne, priateľstvu, národu a tým i sebe samej" , napísal jej v liste
Výrok W. Woolfovej „ rodová rovnosť nastane až vtedy, keď sa ženskosť nebude spájať s ochraňovaním", mi prišiel aj trochu smiešne, lebo sa mi zazdalo, že u Hviezdoslavovcov, kde sa naozaj nedalo hovoriť o rodovej rovnosti, v role ochrancu bola žena.
Možno som v knižke našla niečo, čo ani autorka, ani Ilona vôbec nepovedali, alebo nedopovedali. Akýsi otáznik. Postavenie ženy v dnešnej spoločnosti je celkom iné? Nemusí žiť podľa predkresleného vzoru, to je pravda. Môže si svoj život vyfarbiť všetkými farebnými tónmi a tvarmi, aké sa jej páčia. Ale byť vzdelaná, slobodná a nezávislá, úspešná, nemusí znamenať šťastná. Ak mám byť úprimná, vo mne ten predkreslený neviditeľný a vyšedivený vzor stále existuje. Ale kopírujem z neho pre svoj život iba to, čo mi vyhovuje. Možno preto, lebo Ilona a Helena, je to isté ženské meno.
