Úprimne vám poviem najradšej mám všedné dni, lebo vo všedný deň sa tiež udejú mimoriadne veci, ale všetko čo sa udeje je akési pokojnejšie, ozajstné a prekvapujúce. Príliš veľa očakávania od Vianoc je prehnané. Predvčerom pred večerom jemne padal sniežik, mala som v kuchyni zapnuté rádio, pozerala som sa z okna ako ticho padá, padá a tak mi bolo sviatočne a z ničoho nič. Dátum neukazoval, že by som mala byť takto naladená. Vstúpil do mňa pokoj až no. Zapálila som si sviečku, čo voňala po škorici, sadla si a sedela. No, čo vám poviem taký pocit nikde nekúpim, ani mi ho nikto nemôže darovať. Úplné Vianoce.
To ticho, teplo domova zažalo vo mne niečo veľmi známe a svetielkovalo a blikalo mi v hlave až som na to prišla.
*
Treba dať čistý papier do kredenca a umyť „cklo", hovorilo moja mama. Nechce sa mi, ale aspoň raz do roka, hovorila. Zohla sa, strčila hlavu do kredenca a vyberala nedeľný servis. Mal také maličké drobné kvietky. A kredenc bol veľmi veľký, lebo ja som bola malá a mal takú peknú snovú bledozelenú farbu, ako, ako jemná vyšedivená pistáciová a vanilková zmrzlina. V kuchyni voňala vanilka, aj škorica .
*
Nemusela som ako dieťa nič robiť, iba ak som chcela pomáhať a to som vtedy chcela. Mama robila všetky tie vianočné prípravy rovnako, ako tisíce iných žien doteraz. Nič z toho by nebolo také pravé, keby tú prácu a prípravu nezabalila do lásky. Bez lásky nemajú Vianoce zmysel. Vstala som a pripísala do zoznamu „vianočné veci": dať čistý papier do kredenca v kuchyni a napiecť vanilkové rožky.
