Čo som sa ja narozprávala synovi, keď bol malý a ako ma počúval! Večer zaspával v detskej postieľke a ja som mu hovorila také tie milé, tiché slová / slniečko moje jasné, hruštička sladká, kvietok voňavý, moja radosť/.Malé dieťa ešte nevie hovoriť, preto dobre počúva a vníma. Dieťa neobabrete sladkými rečami, má v sebe taký citlivý monitor na faloš a pretvárku v hlase, skoro ako malý havko:)
Keď je niečo napísané, ako by to mala väčšiu silu. Nie vždy, záleží kto píše a kto číta. Ja som vlastne bola nútená začať písať. Nik ma nenútil, život ma prinútil:) Uvediem príklad. Vrátim sa k synovi, aby to bolo, no také celistvé, alebo ako to mám napísať. Keď podrástol, akoby ohluchol. Zober si čiapku je mínus desať. Nič. Počul si?! Tón môjho hlasu, priznávam, že sa trošku zmenil, ale v postate stále vyjadroval tú istú starostlivosť a tiež bol prejavom lásky, len môj syn napriek tomu, že už vedel hovoriť a chodil do školy, akoby zle počul. Počul len to, čo chcel. Ani ma to neprekvapilo, lebo to má po mne:)
A keď bol ešte starší a povedala som: „ nezabudni vysypať smeti a poliať kvety", tak bol totálne hluchý. A vtedy som prišla na silu písaného slova. Na hocijaký zdrap papiera /tak to robia aj veľkí spisovatelia, keď ich kopne múza/, aby som nezabudla, napísala som, čo a ako a nechala na viditeľnom mieste. Malo to krátkodobý účinok. Prečítal a urobil a večer čudne na mňa zazeral. Postupne, ale ani písané slovo nefungovalo. Nečítal. Jedného dňa som napísala na lístok: „vylej kvety a posyp smeti". Lístok som dala doma do chladničky, lebo mi bolo jasné, že tam vedie prvá cesta zo školy. Zožala som svojou krátkou tvorbou u syna potlesk a tak som mu vypisovala všelijaké somarinky, až kým sa neoženil:)
Ak niekto veľa číta, ale naozaj veľa a rád, tak raz príde tá chvíľa, keď zatúži aj sám niečo napísať, aby aj jeho niekto čítal:) Úprimne vám hovorím aj to píšem, čierne na bielom, že by som sa nemohla živiť písaním aj keby ma o to prosili:)) Stratila by sa mi radosť z písania, voľnosť a sloboda vyjadrovania. Ostala by len ťažká práca a viac by som stratila ako získala. Zaujať poslucháča, či čitateľa každý deň niečím, to je hrozné a ešte k tomu na určitý termín a čo už vymyslieť, keď už všetko bolo vymyslené?
Aj keď, na druhej strane pribúdajú noví poslucháči a čitatelia. Nepopísané, nepočmárané čisté detské duše. Pekne spinkaj, ty moja hruštička, slniečko moje, vnúčik môj:)
