Matej, prezývaný z Múru, bývali v múranom dome, nie v drevenici, vysadil moju mamu s mojom sestrou v perinke /ja som ešte nebola na svete/ na rebriniak. Matej bol hluchý ako peň, nepočul približujúcu sa frontovú streľbu, tak sa ani nebál a stále sa usmieval. Kone niektorá z armád zrekvirovala a tak rebriniak ťahali voly. Mateja neposlúchali a vliekli sa úvozom z dediny smerom do hory, do bezpečia. Otec aj ostatní chlapi z dediny boli preč, ostalo len zopár starých ľudí, ktorým bolo jedno čo sa bude diať, zo svojho nebudú utekať.
Na voze sedeli ženy s deťmi. Mama držala malú Hanku v náručí a keď začula za chrbtom streľbu, nemala sa kedy ani báť. Inštinktívne si ľahla na dno voza a stískala malý, živý plačúci balíček. Raz mi povedala, že keby ich chceli naozaj postrielať, tak by ich trafili. Aj ľudia v dedine prežili prechod vojska. Augustová noc na Liptove býva chladná. Ohník si nezaložili, aby ich nebolo vidieť, prežili ju v tichu hory a v nádeji na blízky koniec vojny. Mama ležala pod lieskou a občas si rozbila lieskovec, vychutnávala ho ako o život. Len moja sestra nemá rada lieskovce a nerada chodí do hory, hoci sa narodila pod Kriváňom .
