Čím som nadšenejšia z toho, čo úžasné sa mi prihodilo, čím viac emócií, tým nezrozumiteľnejšie rozprávam. Občas mi hlas od vzrušenia preskakuje, prípadne sa len smejem, rozhadzujem rukami a fakt, hovorím nezrozumiteľne. Takže, nikto ma nechce počúvať.
Vieš čo, radšej mi to napíš, povedal raz môj muž, mierne ironicky. Príšerne sa vyjadruješ, ts tss. Dobre, môžem aj napísať, keď nechceš počúvať. Aspoň to bude čierne na bielom, čo som povedala. Ku podivu písanie ma začalo baviť. Bolo to, akoby som hovorila, a zároveň aj počúvala samu seba.
Zabávala som sa so slovami ako s hračkami. Napísala na papierik, položila v kuchyni na stôl, nechala v kúpeľni. „ Polej riady, umy smeti, vysyp kvety". Čo si mi to, mama, popísala?! Zober si čiapku, je mínus desať, to ti nepíšem ja, ale počasie. Láskavo daj vedieť, kedy prídeš a nezabudni adresu, kde bývaš! Nie, žeby sme sa prestali zhovárať, to niéé, ale na tieto organizačné domáce záležitosti, fakt, škoda drať jazyk. Keď chcú počujú, keď nechcú nepočujú.
Niekedy som zatúžila povedať mojim blízkym niečo pekné, alebo čo ma trápi, čo prežívam. Spomenula som si na príhodu z detstva, na rodičov, či vyšedivenú rodinnú historku. Ale, len čo som začala rozprávať, tak som cítila, to nie je ono. ...Akoby som počula nejaký falošný tón v svojom hlase. ... no toto, zaujímavé, hééj ... Neladili sme, každý bol inde. Tak som to teda napísala. Usporiadala som si myšlienky, slová poukladala, znova poprehadzovala, vymenila, aby ladili. Nemusím prehĺtať naprázdno pekné slová, čo by som rada povedala. Sú napísané, niekto ich raz nájde a porozumie, pomyslela som si. Možno sa zídu, keď sa už nebude koho opýtať ako to bolo.
Ale toto nemôžem, len tak, magnetkou na chladničku zavesiť, pomyslela som si. To nie je, kúp liter mlieka a horčicu. To je kus môjho života, tieto moje písačky. Ako korálky som ich navliekala, kochala sa každou jednou, pýšila sa a tešila. Som hrdá na ne. Sú jednoduché. Navliekala som ich tri roky, aby som ich ukázala tomu, kto o ne stojí. Sú jedinečné, lebo žiadne rovnaké neexistujú , je to môj originál. Darovala som vám ich. Korálky môjho života. A život visí niekedy na tenkej nitke.
Za tri roky písania na blog /hej, mám tretie narodeniny/ sú korálky už poriadne dlhé. Možno by aj stačilo, ale rada by som ešte vysvetlila, prečo som mojej najlepšej kamarátke strelila zaucho a ešte, prečo sa mi nedarí kysnuté cesto, a aj toto bolo dobré, keď som zablúdila na návšteve v dvojizbovom byte, alebo prečo starý otec nosil fúzy. No, fakt, ešte je dosť neobjasnených vecí v mojom živote. Ozaj, ďakujem, že ma počúvate, čo píšem. Veľa to pre mňa znamená:)
