Ľudia sa sťahujú z miesta na miesto od kedy svet stojí. Teraz je „móda“ skúmať svoj rodokmeň, históriu svojich predkov. Ja som to ani nemusela. Moji predkovia prišli na územie Liptova v 16. storočí z Nemecka. Baníci. Luteráni. Možno museli, aby prežili, možno sa chceli mať lepšie. Doteraz tieto dôvody migrácie ľudí pretrvávajú. Raz mi otec ukázal v strmom svahu Kriváňa miesto, kde bola stará baňa. Bolo to veľmi mystické miesto a cítila som sa veľmi zvláštne.
Je pravda, že Liptáci pochodili celý svet, niektorí za dobrodružstvom, ako môj starý otec. To bol dobrodruh povedala s troškou hrdosti, s iskrou v očiach jeho žena, moja stará mať, ale väčšina išla za prácou a lepším živobytím. Niektorí sa vrátili, niektorí ostali. Všade má chlieb kôrku. V detstve som Amerike závidela žuvačky a občas som si pomyslela, keď bude najhoršie pôjdem do Ameriky a tam mi bude sveta žiť. Škoda, že americký sen spľasol ako bublina zo žuvačky.
Aj som chcela napísať, akí sú Liptáci, ale akosi sa mi nedarí. Nie sú , akoby ich jedna mater mala. Ani vzhľadom – parsúnom, ako vravela hybská stará mama, ani rečou, ani skutkami. Nemôžem napísať, kde v ktorej dedine sú škriepni a tvrdohlaví, kde majú chlapi nosy s výraznými nosnými dierkami so zaujímavým tvarom slzy, kde majú postavy zdravých malých gribov s nízkymi pevnými nohami, kde majú väčšie hlavy, lebo by ma vyťali. Mňa hej, lebo som jedna z nich, vás nie. Možno by si len hrdo odfrkli a pomysleli si, čo ty vieš prečo. V jednej dedine mäkčia a v susednej hovoria tvrdo.
Je pravda, že kraj , kde sa narodili ich poznačil. Poznačil ich krásou, ktorú berú ako samozrejmosť, tvrdosťou a neúrodnou skalnatou pôdou, ktorú tiež prijali za svoju. Hory,vrchy,lesy boli a ešte aj sú zdroj obživy. Pohybovali sa po horách so samozrejmosťou ako ja po meste. Pri práci v hore zažili toľko adrenalínu, že až. Denno denne prekonávali nepriazeň počasia, svoje sily i svojich démonov. Niektorí pili a chodili do krčmy a niektorí pili menej. Radi sa bili, ako kohúti. Najmä v krčme. O hocičo. Chlapili sa jeden pred druhým. V tomto smere nezaostávajú ani Horehronci, Oravci a vlastne všetci chlapi, hovorím chlapi, nie muži.
Zvláštne, že o ženách nerozmýšľam. Načo. Možno preto, že som jedna z nich. Vieme svoje, urobíme čo treba, odpapuľujeme keď treba a sme ticho keď treba. Výbušná manželská zmes z dvoch susedných dedín je fakt nebezpečná. Lepšie si je nájsť muža z ďalšej dediny. Ani kombinácia luteránka a katolík nie je dobrá.
Teraz som si spomenula na suseda, konča našej záhrady, ako sa tvári,ako gáni, keď mu popadajú jablká z našej jablone na jeho stranu plota. Musím s ním ako v rukavičkách. Ten má také škriepne gény, že až. Minule som mala kvôli jablku sto chutí, zahrať mu scénku, len neviem či by chcel porozumieť, že to nie je naozaj. Veľmi dobre si pamätám dedinské hádky. Moja druhá stará mama mala veľký talent na dramatično. Stála opretá o plot na svojom, vygradovala hádku , vytočila susedu do vysokých obrátok kvôli sliepke, čo prebehla na jej dvor a zobkala zrno. Ja som si myslela, že hrajú divadlo. V podstate to aj bolo. Ak bolo kriku priveľa, vyšiel na dvor patriarcha a zakričal, čo to máte za pletky, ticho baby. Áno, muž bol hlavou rodiny, pri stole sedel na čestnom mieste, múdra žena nešla pre neho nikdy do krčmy, ani mu nedohovárala, len ho zbila vechťom, alebo čo mala po ruke, keď prišiel domov. Topánky mu tiež vyzula z praktických dôvodov,nie kvôli jeho pohodliu, ale aby nezamazal periny.
Veľa sa zmenilo v ľuďoch aj v prírode. Ale korene sa nezaprú. Stále nás živia. Výhonky rastú po celom svete. Nečudujem sa, že na Liptove je toľko architektov, potomkovia preslávených murárov a staviteľov. Nie je oblasť v kultúre, športe,v spoločenskom živote, kde by som nenašla svojho rodáka. Ako bolo v minulosti, v prítomnosti i v budúcnosti.
Všetci máme rodné hniezdo. Pravdaže je v poriadku ak z neho vyletíme, ale tam, kde je naše rodisko, rod, rodina, rodáci, tam, kde máme korene budeme vždy doma. Aj ja som poznačená Liptovom. Pamäť na rodné hniezdo sa nedá deletovať.
