Cítil som sa ako hosť a malé vĺča, čo tu bolo doma, ma hodnotilo. Asi som obstál. Z lesa bolo počuť praskot vetvičiek a neviem, čo by som urobil, keby sa objavila mama vlčica. Na čistinku prišli ešte dve zvedavé vĺčatá. Po chvíli som ich prestal zaujímať a pobrali sa do lesa.“ A táto fotografia je ...
To som už nevydržala a strčila sa dnu, chcem vidieť tie vĺčatá, to muselo byť krásne stretnutie. Iste bude aj táto fotografia v knihe. Čo fotografia, to príbeh. A možno mi Karol Kaliský, ich autor, napíše aj venovanie.
„Rok v divočine“ nie je obyčajný poetický dokument o zvieratách v našej vysokohorskej prírode. Je to desať rokov pozorovania života v horách. Za každého počasia. Vysoko, vysoko, kde sa ja už nevydriapem, kde sa dá pozorovať let orla, hry kamzíkov a počúvať pískanie svišťov. Obdivovať východ slnka, ranné hmly, ostré kontúry skál. Striedanie noci a dňa, premeny ročných období. Je to krásna výpoveď citlivého človeka o živote prírody, vo veľmi vzácnej podobe. V prostredí kde sú doma lesné zvieratá a my sme tam len na návšteve. A tak by sme sa mali aj správať.
To nie sú náhodné fotografie. Jasné, že nikto nenastajluje maca, alebo rysa, hej, stoj, tu pozeraj:). Karol Kaliský je v prvom rade, spolu s Erikom Balážom a svojimi priateľmi / zaradila by som k nim aj jeho mamu, otca, manželku/ ochrancom a znalcom prírody. Nečudo, keď žije uprostred hôr. Dobre on počuje volanie divočiny, rozumie jej reči, spôsobu života, rešpektuje ju, pozná jej krutosť, krásu, nehu mamy medvedice i drobných kvietkov, aj diamantovú mäkkosť rannej rosy. Preto mohli vzniknúť takéto jedinečné fotografie.
Aby som nezabudla, aj o živote horskej rieky sú fotografie. Unikátna fotografia, kúpajúci sa medveď v letnej horúčave, tá fakt rozpráva. Belá je taká studená rieka, až sa zdá horúca. Niekedy sa správa ako prudká, divoká kráska a niekedy sa len pokojne vlní a šumí. Je to živá voda a veľmi symbolicky ňou pokrstili aj knihu.
Sála Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši bola plná. Smelo môžem povedať, že to bola jedna krvná skupina ľudí. Doslova aj obrazne. Krst knihy je mimoriadna udalosť v živote. Je to pekná slávnosť . Okrem najbližších príbuzných, tu boli spolutvorcovia, priatelia, kolegovia a aj takí ako ja, čo si len mrmlali, krásne, krásne, krásne:).
Ja slovo krásna používam veľmi často, najmä v prírode, keď mi niečo vyrazí dych, nemám slov, som dojatá, dotkne sa ma niečo výnimočné a neviem či sa mám od radosti smiať, plakať, alebo sa modliť. Veru, až tak. Tak takéto pocity mám z knihy fotografií Karola Kaliského „Rok v divočine“.
Nevymýšľam si, pozrite sa:)
