U susedov si dlho mysleli, že majú kocúra Félixa. Zrazu začal Félix priberať, aj správať sa začal ináč. Stále nervózne chodil, hľadal si nejaké pokojné miesto. Tu ho máš! Štyri pekné mačiatka priviedol na svet. Vraj, Félix, ale to mužské meno jej už ostalo. Zvykla si naň.
Mama Félix si dobre obzrela svoje deti a hneď im pridelila rod a meno. Murko, Frido, Maňa a Félix. Koľko mala chlapcov a koľko dievčat? No nič, všetky štyri boli jej deti a na mene nezáleží. Ale právne by to nerobilo dobrotu, keby jej na to prišli. Pretože u nás musí byť zhoda pohlavia a rodu a tým aj mena.
Keď sa malý človiečik narodí, pozrú sa na jeho bod vesmíru. Aha, takto sa majú veci. Takže , máme ženský rod, mužský rod. Aj meno dostane podľa rodu. To sa mi zdá praktické rozlíšenie pre ďalší život. A až na malé výnimky sa tohto legitimného zadelenia do mužského a ženského rodu, nikdy nezbavíme. Veľmi ťažko sa zbavíme aj vecí s tým súvisiacimi. Sme zadelení do modrého a ružového sveta. “Zdá sa, že naša spoločnosť v ktorej žijeme to potrebuje na svoje zabehané fungovanie „ , píše jedna z autoriek knihy.
Aj mne sa to tak zdá. Je to praktické a zjednodušuje to život. Rodové stereotypy majú aj svoje výhody, zvláštny druh istoty, niektorým ľuďom práve preto vyhovujú. Tak to je a hotovo. Veď aj na semafore, keď je zelená idem, oranžová pozor, červená stop. Treba ich rešpektovať, lebo by vznikol chaos. Tie farby mohli byť aj ináč. Červená voľno, zelená stop. Kto tak určil farby tiež neviem, ani prečo.
Tak znovu. Ruženka má mať ružovú dečku, lebo je dievčatko. Pristane jej aj ružová mašľa. Maťko má modrý sveter a hrá sa, že chytá ryby, lebo je chlapec. Mama varí obed a ocko číta noviny. Otec rúbe drevo a mama štrikuje . Stará mama pečie buchty a starý otec pozerá televíziu. Ak je každý spokojný so svojou rolou, dobre. Rodový stereotyp funguje.
Čoraz častejšie sa stáva, že malá Ruženka sa nechce hrať len s bábikou, chce mikroskop. Prečo nie? Možno bude z nej vedkyňa. Maťkovi nestačí udica, chce žmurkaciu bábiku, prečo nie? Bude dobrý ocko, treba ho pochváliť. Netreba sa čudovať. Nič nám nebráni zariadiť sa ako nám vyhovuje, iba ak hlboko v podvedomí, to vlastne ani nechceme, lebo nám rodové stereotypy vyhovujú. Možno viac modrému svetu ako ružovému, neviem.
Malá Ruženka má mamu, nezaťaženú rodovým stereotypom a preto má v kočíku peknú bledomodrú deku, nie ružovú. Obidve farby sa dobre dopĺňajú , tak ako modrá obloha s ružovými obláčikmi, pri západe slnka. Táto posledná veta je veľmi typická pre ružový svet:)
