Preto je svetová, lebo píše o osudoch ľudí na Slovensku, ako málokto. Bez komplexov, ľudskej malosti, neprikrášľuje, nevysmieva sa. Verím každej jej literárnej postave, každé slovo aj vymyslené, lebo sa zakladá na nevyslovenej pravde a to je veľké umenie. Jej tvorbu preložili do mnohých svetových jazykov, dokonca aj do japončiny , takže, fakt je svetová, len neviem, či si to uvedomujeme my doma.
Dobre je poznať svetových ľudí cez literatúru, na človeka sa môže niečo prilepiť. Hana Zelinová bola emancipovaná žena. Jej vlastnosti sú kombináciou zdravého sebavedomia a pokory, úcta k hodnotám predkov preverené časom. Talentovaná a pracovitá. Mama ju naučila snívať, otec jej ponúkol praktický pohľad na život.
A j preto som sa vybrala do jej rodného mesta Vrútok, pozrieť si miesta, kde vyrastala, čo ju formovalo. Navštívila som izbu Hany Zelinovej. Pravdaže nie v jej rodnom dome na Kalinčiakovej ulici, ten je už zbúraný, ale pamätnú izbu v budove Mestského úradu vo Vrútkach. Vysoký strop, luster, obľúbené kreslo, písací stroj, šperkovnica, Kernove obrazy, háčkovaný obrus, drobnosti symbolizujúce jej spôsob života.
Písať o jej tvorbe, vlastne načo? Kto chce, tak číta a kto nie, tak ten aj tak nebude. Možno mladšia generácia by sa mohla interesovať o túto autorku, lebo by im mala čo povedať, čo odkázať. Ja som našla v jej knižkách všetko čo som potrebovala vedieť, dokonca aj to čo som ani v nevedela, že to potrebujem vedieť. S Hanou Zelinovou trávim veľa jesenných podvečerov a je mi vždy dobrou a vzácnou spoločníčkou.
