Aj ten plot vomne vzbudzoval z neznámych dôvodov nepríjemné pocity. Náš plot, čo mámeokolo domu, ten nie. Dáva mi pocit bezpečia a istoty. Ochrany. Možnopreto, že je z dreva a bráničku má otvorenú. Ten dom mal vysoký plot zo železných tyčí,končiace sa ostrými hrotmi. Bol z toho druhu plotov, ktoré signalizujúneopováž sa ísť von, musíš byť tu, nesmieš, nemôžeš. Ohraničujúci povolený priestorživota.
Otvorila somveľké, ťažké dvere. Pohľad mi padol naširoké schodište. Pôvodné poctivé žulové schody. Zošlapané a zodraté. Todokáže len čas a donekonečna saopakujúce kroky. Zdalo sa mi, žepočujem detské hlasy a dupotajúce nohy po schodoch. Zvonenie školskéhozvončeka. Tmavé tepané zábradlie bolapekná remeselná práca. Čierne kovové lístky a ozdoby ma napriek tomu ešte viac posotili do nepokoja. Neviemprečo.
Z tmavého suterénu som zacítilatypický pach vývarovne jedál. Tonebola vôňa domácej kuchyne, anireštaurácie. Vzduch bol nedýchateľnou zmesou výparov špinavej mastnej vody z riadov, nehybne stojaci v pivničnýchpriestoroch domu. Bez závanu čerstvého vzduchu. To jedlo musí byť za trest. Pocítila som ľahkú závrať a stislomi žalúdok.
Priestory vdome mi pripomínali kláštor. Aspoň taksi ho predstavujem , nikdy som v žiadnom nebola. Vysoké klenby, dlhéchodby, tajomné kúty. Sterilný chlad. Ocitla som sa vo veľkej bielejmiestnosti. Zrazu sa mi zdalo, že vidím rad detských postelí. Osem na jednej ,osem na druhej strane. Neviem prečo práve osem. Tesne vedľa seba, delila ichiba úzka škára. Pomedzi rady postelí chodbička. Nič viac. Iba klopkaniečiernych šnurovacích topánok a trčiacich hrubých pančúch. Dlhá tmavá sukňa, blúzka s bielym golierom.Zhasnúť a spať. Ráno vstávame o piatej.
Čo sa pozeráš,akoby si videla prízraky? Striaslo ma. Čo? Tak vyberaj ten koberec, konečne!Taký veľký sklad som dávno nevidel. Ja neviem, nepáči sa mi tu. Predavačka nászaviedla do ďalšej miestnosti. Bola menšia ako tá s detskými posteľami,ale ešte prísnejšia. Zacítila som vôňu dezinfekcie ako v nemocničnejizbe. Nechcem odtiaľto nič, anizadarmo. Poďme preč. Čo utekáš?
Zvuk rádia, vôňa nesky, ťukanie do počítača mavrátilo do reality. Obyčajný, príjemnýpupok skladu. Živí ľudia. Nedalo mi. Od kedy je tu sklad kobercov? Čo tu bolo predtým, neviete? Tu už bolo všeličo.Je to stará budova. Neviem presne, ale starý správca budovy spomínal, ženiekedy dávno, ale ozaj dávno, tu bolsirotinec pre chudobné deti.
Nebola som prekvapená. Viem, že to genius-loci ,duch miesta na mňa účinkoval. Zavrelasom s buchnutím ťažké dvere.Uľavilo sa mi. Slnko a čerstvý vzduch mi presvetlilo myšlienky. Zdalo sami, že v tomto sirotinci vyrástlo aj zopár úspešných ľudía ostatní sa tiež nejako pretĺkli životom. Upokojila som sa toutopredstavou. Človek musí hraťs takými kartami ako dostane.
