V ktorom to len mohlo byť?Mala som dvanásť, nie trinásť rokov. V roku 1958. Veľmi som túžila pobielych krasokorčuliarskych topánkach. Netúžila som byť krasokorčuliarkou, lentie biele kraso som nutne potrebovala k životu. Stáli dvestodvadsať korún a otec zarábal asi 1300. Mama muselaporiadne gazdovať s peniazmi. Liter mlieka stál 2 koruny a lístok naelektričku 60 halierov.
Zimnýštadión bol v tom čase pre mňa najfantastickejšie miestov Bratislave. Život tam mal správnurýchlosť, lesk a cveng. Bol to pulzujúci pupok sveta , nemohla som tam chýbať.
Všetkyspolužiačky majú biele kraso iba ja mám kvintáky. Pochop, mama, že tak nemôžemísť na klzko, veď by som sa od hanby prepadla. Pre mňa je to otázka života!Prosím ťa netáraj, povedala mama a pokojne miešala niečo v hrnci našporáku.
A chalaniz našej 8.A majú všetci kanady. Iba Ivan je na tom ako ja, tiež mákvintáky. No vidíš a aký je to fešák. No héj, ale keby mal Ivan kanadya ja biele kraso, to by bolo! Išli by sme na Zimák. A keby ma chalaniobkľúčili a musela by som si jedného vybrať, s kým spravím koliesko,išla by som s Ivanom. Hrala by hudba, držali by sme sa za rukya korčuľovali sa do kolieska. Možno by sme zastali v strede ľadua robili korčuľami také malé vlnky.Bez bielych krasokorčuliarskych topánok nemá život pre mňa cenu, pritvrdilasom. Mama sa na mňa skúmavo pozrela a potichu povedala, potrebujemedôležitejšie veci.
Môžemsa ísť korčuľovať akurát na smradľavku na Kuchajdu, hundrala som si na chodbe popodnos. Obula som si hnedé baganče s prackou. Schválnesom dupotala z druhéhoposchodia až na prízemie. Halifaxneprotivné.
Dajnohu, primontujem ti ich, povedal Ivan. Hanblivo som vystrčila nohuv baganči. Kľúčikom, pripomínajúcim mi malú kovovú rúčku z mlynčeku namak, zatočil závit a pripevnilkorčule na baganču. Pomaly ma zlosťprechádzala. Možno preto, že Ivan bol chlapec, ktorý vyzeral presne podľa predstáv trinásť ročného dievčaťa, ibanemal kanady.
Podstromčekom som si našla kraso. Mali premňa nevyčísliteľne veľkú cenu. Bolav nej zahrnutá moja túžba, rodičovská láska, radosť, hrdosť, nádej. Bolasom šťastná ako blcha. Ani neviem, či som sa vtedy za ne mame a otcovi poriadne poďakovala.
Prežilasom s nimi na klzisku veľa krásnych chvíľ. Dievčenské priateľstvá achichotanie, obdivné pohľady chlapcov, radosť z pohybu. Doteraz cítim zvláštnu vôňu šatne, kde som sa prezúvala.Zmes spotených nôh, zápach tmavého náteru drevenej dlážky. Cítim chuť prvého bozku a horúceho sladkéhočaju so sirupom.Ten darčekmá veľkú cenu doteraz, dokonca čím je starší tým je pre mňacennejší.
Ešte sa ma chvíľu držala nostalgia, potom kdesi odkorčuľovala. Zachichotalasom sa. Sme stále krásne dievčatá, také staré korčule, čo rozoznajúčo má v živote cenu.
