Jasné, že viem prečo odkladám staré šúchy. Nie, aby som si ich znovu obliekla, keď sa vráti pani móda, ale preto, lebo sa ich bojím zahodiť, že zabudnem, že zahodím niečo, čoho sa môžem skutočne dotknúť, že zahodím spomienky ukryté vo veciach. Sú tam, keď ich potrebujem. Aj spomienky časom blednú, či chceme, či nie, ale, keď podržím v rukách uštrikovaný sveter s dierami na lakťoch, tak vidím starú mamu, ako ho štrikuje a pubertálneho syna, ako hundre, že nikto nemá taký nemožný sveter, ako on. /Zvláštne, že po viac ako dvadsiatich rokoch ho hľadal, lebo, skrátka, vie prečo/.
Opatrujem čierny vlniak hybskej starej mamy prežratý moľami, uštrikované teplé ponožky od omty, stokrát štopkané, detskú košieľku, svoju 40 ročnú obľúbenú kabelku echtleder, prvý darček od môjho muža, šaty zo stužkovej, maminu flanelovú nočnú košeľu, čo mi raz dala, keď som bola prechladnutá, otcov starý vygajdaný sveter, čo daroval mužovi, keď sme stavali dom, ošúchané obojky našich nezabudnuteľných psov. Občas ku všetkému privoniavam, ňuchám, hľadám ako stratený psík. Neviem presne čo. Asi tých, ktorí mi chýbajú. Zvláštne, že neživé veci a predmety prežijú živých. Staré stužky z mladých kytíc, zmes čudných gombíkov z neexistujúcich šiat a košieľ, nepoužiteľné zipsy, kúsky látok, čipky, staniol od čokolád.
Rozhodla som sa, že sa zbavím nepotrebných vecí. Darovať ich nemôžem, lebo sú to staré šúchy a nikto by ich nechcel, nemajú pre nikoho žiadnu cenu, okrem mňa. Nedá sa. Šúchy sú nezmar. Držia sa ma, alebo ja sa držím ich. A ak sa aj niektorých zbavím, okamžite sa iné natlačia na uvoľnené miesto v skrini, usalašia sa a trpezlivo čakajú, kedy ich budem potrebovať.
