Roky krokov prežitých s kobercom. Spomenula som si, ako som ho videla prvýkrát. Hneď mi bol blízky svojimi zemitými teplými farbami, zvláštnou machovou mäkkosťou plyšu. Pri sviatočnom obede som si pod stolom vyzula papuče, bol ako jemná, mäkká tráva. Stále na mňa vyžaruje ľudské teplo na akumulované udalosťami rodiny-domova. Vnímam, nezabudnuteľnú stopu prvého kroku môjho syna, tanečné kroky pri rodinných oslavách, neviditeľnú stopu, kde stával vianočný stromček, šuchtanie starých nôh i tiché kroky celej blízkej rodiny, na kare. Cudzí človek nemôže vidieť to, čo prežil koberec. Musím ho zachovať, pomyslela som si.
Koľko radosti sme urobili mame, keď sme každé Vianoce či Veľkú noc prešli 300 km, aby ho jej syn a vnuk zvliekli z tretieho poschodia na spoločný dvor, zavesili na pracháč a ako hrdo stála s bielym lavórom s octovou vodou, v ruke kefka a po očku pozerala, či susedky vidia, aké má dobré deti.
Pozri, akú mám fintu, aby strapce na koberci boli pekne rovnako rozprestreté. Ukáž, povedala som. Aha, pozri. Mama chytila do rúk roh koberca, zohla ho, potom nim prudko mykla, vystrela a paráda. Ani ja som nemala krajšie učesané vlasy.
Aj som chcela povedať, že koberec je nádherný, ale slová mi ostali trčať v hrdle, ako zapadnutá kosť a nešli mi ani prehltnúť, ani vypľuť. Neviem, kde by sme ho dali, pomyslela som si. Niečo som s tými slovami musela urobiť, nenechám sa nimi predsa zadusiť. Ako veľakrát v živote, svokra zobrala na seba zodpovednosť rozhodnutia a povedala. Vyhoďte ho, ak sa nikomu nehodí.
To nejde, nemôžeme ho vyhodiť. Dobre, tak si ho vezmi, povedala nečakane ľahostajne, akoby jej bolo jedno čo sa stane s kobercom. Prekvapilo ma to. Ako mohla zabudnúť, aká bola na neho hrdá, no áno, človek môže byť hrdý na pekný koberec, aj na pekný porcelán v starodávnom sekretári, čo robil ešte starý Hantuch na objednávku, aj na vyšívané vreckovky s monogramom. Koľké roky ho opatrovala. Čo sme sa napočúvali, vyzujte sa, čo sa namolestovala svokra, aby sa prezul do papúč. A tak nečudo, že koberec je aj po 50 rokoch, ako nový.
Malý chlapček, môj vnuk, spôsobne sedel pri stole a jedol puding a ja som čakala kedy koberec pokrstí pudingom. Dlho som nečakala. Hela, hneváš sa, opýtal sa. Nie, povedala som. Ani koberec sa nehnevá? Nie. Je rád, cíti sa tu ako doma. Zrazu vstal, vyzul si papuče, šmihom si stiahol ponožky, šmaril ich na koberec, pomrvil prstami na nohách a povedal, je mäkučký ako trávička. Aké pekné dedičstvo, pomyslela som si. Musím mu ukázať ešte tú fintu so strapcami.
