Za 30 rokov sme si vybudovali priateľský vzťah, prežili spolu veľa boľačiek mojich, aj našich rodín. Lebo, keď nemohla pomôcť svojmu synovi, tak ju práca a jej pacienti držali nad vodou. Aj vy mi budete chýbať povedala, akoby mi čítala myšlienky, všetci mi budete chýbať a vyzerala ustatosmutnošťastná.
Počul si čo povedal, neviem, či to bol minister, ten fešák, asi zdravotníctva, alebo práce? Nie, nepočúvam, driemem. Nezaujímala by som sa o to ani ja, keby sa ma to nedotýkalo. Ale, sakramantsky sa ma to dotýka, priam bolestivo. Rečnícka otázka, ako má zariadiť, aby prišla mladá čerstvá lekárska krv ordinovať do polovidieckych mestečiek, alebo, aby vôbec ostala na Slovensku ma podráždila. Mám životný záujem, aby nový doktor začal ordinovať u nás v meste už od zajtra a nie som sama. Muž otvoril jedno oko a povedal, no tak hovor, čo mu poradíš, Ty Vasilisa Premúdra.
Pamätáš sa na umiestenky? Každý, kto dostával od štátu štipendium na vysokej škole, mal intrak a prípadne ďalšie štipko mu poskytla firma, ktorá potrebovala človeka vzdelaného v danom obore, tak po skončení školy, /nemuselo to byť ani zmluvne podpísané/ ak mal aspoň trošku slušnosti v sebe, tak určitý čas pracoval, kde bolo treba, jednoducho, kde ho poslali. Je pravda, kto si našiel protekciu, dostal umiestenku do väčšieho mesta.
A pamätáš sa, že sme mali v areáli fabriky praktického lekára, zubára, rehabilitácie a dokonca aj gynekológiu. A doktor dostal byt. Nikto sa tomu nečudoval, ani nezávidel, lebo to bolo prospešné pre všetkých. A čo Ti je smiešne? Ále, spomenul som si, ako chlapi v Svieženke ťahali od gynekológa nejaké klebety. A? Nič, smial sa. Bol to fajn človek. Nezabudnem ako som ho stretla, tlačiac kočík so synom, ktorému pomohol na svet a ako spokojne sa tváril a oči sa mu usmievali, akoby to bol jeho vnuk. Áno aj to bol rodinný lekár.
A pamätáš sa na učňovskú školu? Bola v areáli fabriky. /Aká novinka, duálne štúdium, k neuvereniu /. Nešli tam exceletní jedničkári, väčšinou horší prospech, ale zato mali niečo, čo nemali jedničkári. Boli to zruční chlapci, nesúci v sebe dedičný fortieľ k manuálnej práci. Internát, pár korún štipko. Kto mal vyššie ambície urobil si maturitu a mohol ísť na vysokú. A tí najzručnejší, čo po učňovke ostali pracovať vo fabrike, po vojenčine sa vrátili, dostali byt, poženili sa, mali deti. Fabrika mala škôlku, autobusovú dopravu.
Čo si sa tak zasnila? Spomenula som si na našu mladomanželskú pôžičku 3 0 000 Kčs. Kúpili sme si pračku, chladničku, sedaciu súpravu a detskú postieľku. A ešte som kúpila 40 bavlnených plienok a každý deň pračka tancovala svoj prací program a potom som tie plienky zavesila na balkón ako zástavy prímeria a pokoja. Viali skoro na každom balkóne.
Áno, áno, všetko bolo predsa štátne, plánované, to bola iná doba. Hádam by si sa nechcela vrátiť do socializmu?! Nie. Len neviem prečo socializmus je dnes také veľké tabu. Mne je jedno ako sa zriadenie volá, ak funguje. Akože fungovalo, otvorilo sa aj druhé oko?! Nefungovalo. Je pravda, že spôsob kradnutia v spoločnosti bol veľmi jednoduchý a v malom. A to nemám na mysli „Kto neokráda štát, okráda vlastnú rodinu“ a vzal si domov balík kancelárskeho papiera, alebo „požičal“pílku. Vidíš, teraz nás okráda štát, či vlastne teraz už nie štát, a ešte sa nám aj vysmieva. Ako to teraz funguje, há? Ľudská povaha sa nezmení, kto je pri moci, tak sa snaží zabezpečiť, ako mu to spoločnosť dovolí.
