Konáre spustila ako plecia, akoby ju ťažil hrubý, biely premočený kabát. Vchod do garáže celkom zafúkalo. Nikde nikoho, ani vtáčika letáčika.
Drevo v piecke ticho praskalo, príjemne osvetľovalo izbu, hrialo. Premočené detské topánky, rukavice sa sušili . To je dobre, všetci sme už doma, môžeme večerať. Na ktorú stranu mám dať servítky, k pani vidličkovej, či k pánovi nožíkovi, opýtal sa vnuk? K pani vidličkovej, povedala som.
Niečo sa mi nezdalo. Šporák na mňa zopárkrát zažmurkal červeným okom, akoby ma na niečo upozorňoval. Pochopila som. A daj na stôl aj tú veľkú guľatú sviečku. Keď myslíš, veď nič neoslavujeme, prakticky poznamenal malý chlap, načo toľko parády.
Zdalo sa mi, že sneh ustal, ale vietor akoby ešte zosilnel. Vchod do garáže bol už zafúkaný, chodník k domu tiež. Lúče svetla z pouličnej lampy sa vyľakane kývali. Začula som zvuk snežného pluhu driapajúceho sa hore kopcom. Fajn, pomyslela som si.
Toto, ale nie je fajn. Svetielko na šporáku zablikalo a zhaslo. Starká, nesvieti, nikde nesvieti, všetko zhaslo, aj mrkvovlnka, všade je tma. Vypol aj kotol ústredného kúrenia, povedal muž. Ani dole v meste sa nesvieti. Nečudujem sa, také vetrisko, povedala som. Na chladničke je baterka a na chodbe na vešiaku je čelovka. Zápalky sú pri peci. Seď mama, aj vy deti si posadajte, čo pobehujete ako myši, potknete sa , povedal syn s čelovkou na hlave s hrncom v rukách.
Po večeri sa nikto nikde neponáhľal. Sedeli sme okolo stola, bolo príjemné ticho. Sviečka horela jasným plameňom, v piecke občas zapraskalo, vietor stratil na sile. Čo si tak ticho starká, nezaspala si, opýtal starší vnuk. Je to pekné takto sedieť, aj by som si nahral video , ale to, čo je na tomto najkrajšie, by asi nebolo vidieť. Obrazne aj doslovne. Potešila som sa, že je taký vnímavý. Mladší sa opýtal, či je to pravda, že niekedy nebola elektrika vôbec a či si to pamätám.
Pamätám si, že keď som bola prváčka, /1951/ tak elektrinu často vypínali a úlohy sme si písali pri sviečke. Televízor, mraznička, a všetky tie spotrebiče čo teraz používame nepotrebovali elektrinu, lebo neexistovali. No, to musela byť katastrofa!
Ani nie. Ľudia sa tak neponáhľali ako teraz. Moja stará mama, keď chcela navariť obed, tak najprv zakúrila v peci. Pravdaže drevo najprv musel niekto narúbať, potom išla na studňu po vodu, v záhrade natrhala čerstvú zeleninu, z kurníka pozbierala vajíčka, po tvaroh zašla do pivnice. Zamiesila cesto, nakrájala rezance, uvarila. Tvoja stará mama žila veľmi ekologicky, povedal vnuk. Veď hej, ani o tom nevedela, zasmiala som sa.
Nad stolom sa rozsvietila lampa, kúrenie sa zaplo, chladnička zahundrala, šporák zažmurkal, kdesi začala vyhráva muzika, rádio v kuchyni spustilo svoje smutné správy. Deti zakričali hurá, hurá už svieti, všetko funguje. Aj ja som bola rada. Zvykli sme si na pohodlný život, všetko je nám samozrejmé, len radosť z jednoduchých vecí sa akosi vytráca. Veď čože je to za radosť šťuknúť vypínačom a už je hotovo. Nové technológie sú naozaj dobrí pomocnici , všetko ide rýchlo, rýchlo, len ma prekvapuje, že sme nezískali viac voľného času. Ktovie, kde sa podel.
Vyšla som predo dvere. Všetci odhadzovali sneh, oprela som sa o metlu, pozorovala ako im červeňejú líca, ako sa smejú. Pozri akú peknú cestičku sme urobili, sniežik je ľahučký ako páperie...
