Akonáhlevypustíme z úst slová, tie začnú žiť svojim životom. Neviditeľne sa vznášajú, poletujú vo vzduchu. Čas ich zaseje, vyklíčia, dozrejú . Niekedy sa úrody ani nedožijeme, ale keď smedobré slová zasiali, tak nevadí,vyrastie pekná myšlienka a možno jej semiačka niekde vietorrozfúka na úžitok, nie ako plevel. Preto sa až tak veľmi netrápim, keď poviem môjmu synovi a on„nepočuje“. Slová sú už zasiate. Musím byť len trpezlivá .Viem to podľa seba.Aj ku mne sa občas vrátia slová mojejmamy , čo okolo mňa v mladosti tiež len preleteli. Teraz mi písať nemôže, odtiaľ sa už nedá.
Vypovedané slovo má väčšiu silu ako napísané.Napísané slová žijú iným životom. Nemá to akosi logiku, ale ja som taká, prečoby to malo mať. Keď napíšem, že Mišo je somár, môže mi s tým mávať pred nosom a usvedčiťma. Aha, čo to píšeš o mne?! A ja zase napíšem, Mišo nie je somár, ale je elegantný estét. Je to vybavené. Ostane to medzi namidvoma a papierom.
Slová povedané nahlas mi pripadajú, že sa nikdy nestratia, navždy ostanú kdesi v priestore. Nemám na myslifyzikálne zákony šírenia zvuku a jeho rýchlosť. Proste sa tie slováasi niekde zhromažďujú, alebo poletujúa podľa potreby idú na miesto určenia. Naše vlastné sa nám môžu tiež vrátiť ako bumerang a tresnúť násdo hlavy. Obyčajne vtedy, akneboli vyslovené úprimne. Môžeme povedať aj pomýlené, popletené slová,ale keď im veríme, tak vtedy sa nič zlénedeje, prefiltrujú sa vesmírom a vrátiasa nám čistejšie, u mňa to tak funguje.
V každomprípade za svoje slová nesieme zodpovednosť. Veľmi ma prekvapilo pôsobenie slov vo virtuálnom svete. Je to taký zvláštny priestor. Niečo medzirealitou a neviem čím. Sú napísané, ale tiež majú svoj tajný život. Mámpodozrenie že aj mimozemské civilizácie tu občas niečo povedia. Zvláštne, že hovoria vo veršoch. Je to jeden z najslobodnejšíchpriestorov.
Ale aj tu za svoje slovné poletovanie vo virtuálnomsvete si nesie zodpovednosť každý sám. O skutočnom svete, aninehovorím. To bude tým, že slová, čo saraz vypovedia, alebo napíšu, tak tie sú vždy ozajstné, neexistujú iné. Začnú žiť svoj skutočný život bez nás, je im jedno kde. Môžu pohladiť i udrieť.
