Prevrátila oči, začo ju pánboh tresce takou nechápavou sestrou.
Keby bolo treba, tak by sa so mnou podelila s vlastnou krvou, ale s myšlienkami nie. Aj peniaze by mi požičala! Neviem prečo sa mi tak veľmi žiada poznať jej myšlienky, možno pre tú jej inakosť rozmýšľania. Možno som len zvedavá. Urobiť transfúziu myšlienok z jej hlavy do mojej, sa nedá. Každá máme svoju hlavu, svoje videnie sveta, svoju pravdu. Na jednej strane pochybovať o svojej pravde, nie je nič moc, ale zároveň nie je nič moc považovať svoje myšlienky za neotrasiteľnú pravdu.
Možno má prázdnu makovicu, lebo jej myšlienky vrabce vyzobali, pomyslela som si. Neviem, či mi neprečítala myšlienky, lebo zazrela na mňa, ale neopýtala sa, prečo sa smejem. To by mal byť najjednoduchší spôsob, ako sa dozvedieť, čo si kto myslí. Otázka a odpoveď. Mohli sme sa potom spolu smiať, predstavovať si ako sa nám prelievajú myšlienky z jednej makovice do druhej, miešajú sa, bijú sa aj udobrujú.
V detstve, keď sme boli deti, tak ma ani nenapadlo rozmýšľať, čo si myslí sestra a všetko bolo fajn. A bola tu mama a otec tam sa naše myšlienky vždy stretli. Netrápilo ma ani to, čo si ľudia myslia, takže som ich myšlienky nemohla vôbec zle prečítať, ale vždy som mala sklony myslieť si o ľuďoch to lepšie a tak to aj zostalo. Niekedy sa mi zdá, že si aj sama o sebe myslím, že som lepšia, ako som v skutočnosti.
Kedy a prečo som začala rozmýšľať o tom, čo si myslí moja sestra i ostatní ľudia, viem celkom presne. Bolo to vtedy, keď som začala hľadať chybu v sebe! Nemala som to robiť, lebo vtedy sa to úplne domrvilo. Mýliš sa, keď si myslíš, že ja si myslím, že Ty si myslíš, zamotávala som sa do vysvetľovania.
Je pravda, že, keď mi Ičo od susedov strelil gumipuškou, teda bábike, ktorú som hojdala na hojdačke do čela, bez rozmýšľania som mu povedala, že je somár a vrah a patrí do basy. Tým som to definitívne vybavila a nemusela som vôbec rozmýšľať. Ale, zle som si to prečítala, lebo za dva roky mi už nerobil zle, ale chcel mi nosiť tašku zo školy, na čo som sa ho opýtala, či má ešte tú vražednú gumipušku!
Tašku som dovolila odniesť Ivanovi, ale neskôr som zistila, že aj to som si zle vysvetlila, lebo v skutočnosti mu išlo o istú protihodnotu. Chcel, chcel odpisovať moje úlohy z matematiky, ale po rokoch som zistila, že aj to som zle prečítala, lebo ak skončil mat-fyz, odpisovať nepotreboval, ale chcel ma držať za ruku. Škoda, že som mu zle prečítala myšlienky, lebo to bol pekný chlapec, ako sa neskôr ukázalo aj múdry, len trochu nesmelý. Ktovie, či tá moja sestra nemá naozaj pravdu, že blbo čítam myšlienky.
Mužom som prestala čítať myšlienky, okrem jedného, tomu ich čítam obstojne, ale to je vzájomné. Neraz som veľmi prekvapená aké pekné myšlienky má a on zase neprestáva žasnúť nad mojimi myšlienkami vytvárajúce zvláštne obrazy môjho sveta.
Často sa mi stáva pri nákupoch, že vyzerám ako resetnutá a môj muž povie, čo hľadíš do tých vajíčok, čakáš kým sa vyliahnu kuriatka? Do nákupných hlbín môjho myslenia sa nedostaneš nikdy, pomyslím si a hrdo odkráčam. Jeho veselé kvok-kvóok ma vôbec nenahnevá, lebo ho mám prečítaného.
Zo dve ženy sa otočili zároveň so mnou, smiali sme sa, nerozmýšľali sme nad čím, načo, my sme jednoducho vedeli. Spomenula som si na svoju sestru. Ani detské choroby sme nechytili jedna od druhej, také sme rozdielne, nie to, že by sme sa spolu chytľavo smiali.
A ľudia čo vyzerajú, že vôbec nerozmýšľajú, tak v skutočnosti môžu mať taký prudký tok myšlienok, víria im, krútia sa, vracajú, unikajú až majú v hlave poriadny zmätok. Dá sa vraj z toho aj zošalieť. Aj by chceli tie myšlienky zastaviť, ale to skôr vystúpite zo zemegule, ako zo svojich myšlienok.
Rozmýšľanie môže byť veľmi nebezpečné. Myslenie je riskantná záležitosť. Niekedy je lepšie nevedieť ako vedieť. Zistila som sama na sebe, že pokiaľ som nerozmýšľala mala som veselý, krásny, pestrý dalo by sa povedať, šťastný život. Toto moje obdobie trvalo dlho, skoro celý môj doterajší život. 70 rokov som sa držala skvelo. Žila som svoj reálny život bez myšlienok. Nič ma netrápilo, hovorím skvelý život. Občas ma síce niečo vykoľajilo najmä to, čo som prečítala v knihách. Ale našťastie vždy som našla novú knihu, ktorá pregumovala tie myšlienky z predchádzajúcej. Niéé, nič som v sebe nepotláčala ani emócie, nič som si nenahovárala, nehľadala žiaden zmysel života, skrátka žila som si ako, v podstate ako chcela. Na pohreboch som plakala, na kare si vypila, na svadbe tancovala a spievala, tak ako to má byť. Šťastná to žena, veru.
Splnili sa mi všetky sny na ktoré som ani nepomyslela, ani nevedela, že ich mám. Ja som si ich jednoducho uskutočnila a bolo. Bez rozmýšľania. No ale teraz, na starosť,neviem čo ma to pochytilo, taký nezmysel, začala som rozmýšľať. Vyzerám pritom, že sa pozerám do blba, ale nie je to pravda.
Napriek môjmu úpornému premýšľaniu som stále neprišla na to, čo si myslí moja sestra. Možno je to naozaj tak, že moja sestra si nemyslí nič a tak všetky jej myšlienky, čo som si prečítala môžu byť pravdivá lož. A možno aj ja mám také, ktovie:)
