Toto ja nemusím vidieť. Chcela som sa tomu „dejstvu“ vyhnúť, ale cestou do kuchyne som sa otočila a pohľady sa nám stretli. Prasa bolo pekné a múdre. Zdalo sa mi, že povzbudzujúco na mňa žmurklo ryšavými mihalnicami. Nepriečilo sa svojmu osudu. Pozerali sme sa chvíľu do očí a povedali si, tak beží život. Qiko chápal a ja tiež. Vošla som do kuchyne. Veľký šporák, hrnce na masť, mlynčeky a kadečo a všeličo, čo treba na transformáciu Qika na dobroty a špeciality. Veniec cesnaku, cibuľa, majoránka. Kandlička na polievku, ťapše na pečenie jaterničiek. Drevené varechy, dosky na krájanie, ligotavé ostré nože, ako nože. Ujčinej horeli líca od vzrušenia i radosti. Každý vedel, čo má robiť. Iba ja som bola: podaj, dones, nezavadzaj, kde trčíš?! Nakoniec som aj dostala zodpovednú robotu.
Vieš čo, budeš pomaličky miešať kúsky slaninky na škvarky a pritom môžeš načistiť cesnaku. Vzduch v kuchyni bol hustý od vôní a výparov. Ťažký. Statočne som miešala, potískala hrnce na šporáku raz na miernejší, raz na silnejší plameň, prikladala do pece polienka dreva. Všetci chytili zdravú farbu, iba ja som bola zvláštne biela. Vybehla som z kuchyne nadýchať sa čerstvého vzduchu. Keď som sa vrátila, ujčiná sa na mňa skúmavo zahľadela, potisla si okuliare na nose, zatiahla uzol na šatke, urobila taký zvláštny pohyb rukami po zástere, akoby si ju prihladila, alebo, aby bola načistom a povedala: „A nie si Ty v nádeji?!“ Nikdy predtým som nepočula taký pekný výraz pre tehotnú ženu, pre stav očakávania narodenia dieťaťa. Som. Som v nádeji, povedala som.
Hybaj z kuchyne von! Choď sa prejsť na záhumnie, uvarím ti rumančekový čaj a pekne si ľahni si v prednej izbe do perín. Perina bola pásikavá a veľká ako bubon. Možno aj ja budem mať v lete taký, zasmiala som sa od radosti z nádeje, zívla a zadriemala. Perina krásne voňala slnkom a materinou dúškou. V lete nás prišli obaja pozrieť a ujček Ado rukou ako lopata, sa môjho syna jemne dotkol a povedal: „Bude z neho chlap“. A tak sa aj stalo.
*
Evka, moja nevesta, miešala v kuchyni zeleninu na masle. A cibuľku si nedala, nazrela som do panvičky, aj cesnaku si mohla, mudrovala som. Niečo mi nesedelo. Evka bola zvláštne biela. Potisla som si okuliare na nose, urobila ten zvláštny pohyb so zásterou, srdce sa mi rozbúchalo ako splašené vtáča a ticho som sa opýtala. „Evka a nie si Ty v nádeji?“ Som, šťastne sa usmiala.
Nádej sa tento týždeň premenila na skutočnosť, menom Miško, bude z neho chlap:) Rozmýšľam, čo je silnejšia „karta“: viera, nádej, či láska? Nádej je prísľub, viera je istota nádeje a láska je ako čistý prameň života, tak mi to vychádza.
