Nemohla som z nej spustiť oči. Pohybovala sas gracióznosťou, akoby predávala šperky u Tiffanyho. Vysokáštyridsiatnička, decentný účes a oblečenie. Mala aj jemný make-up. Pokojneskladala tovar, zhovárala sa sozákazníkmi, upozorňovala na pekné kúsky, radila. Akoby mala stotisícovú tržbu. Spravila z neho príjemný obchod,kde sa nakupuje za pár korún.
V malejmiestnosti som zbadala žehliacu dosku a syčiacu žehličku. Zlostne sanaparovala, vypustila paru a potom už kľudne čakala, kým príde rad aj na ňu.Zákazníci majú prednosť, uznala.
V sekáčimám vždy zmiešané pocity. Niekto to už nosil, možno aj umrel, je to pekné, alenecítila by som sa v tom dobre. Len raz som si kúpila tričko.Rozmýšľala som komu patrilo. Asi schudla, možno pribrala, lebo to bolo svetové tričko. Veľmi ho mám radaa osobu čo ho nosila, som si tiež obľúbila. Možno preto, že máme rovnakývkus, neviem.
Keď saprehŕňam tovarom, nemôžem byť neosobná, zdá sa mi, že sa trošku prehŕňam aj ľudskými osudmi.Z niektorých kúskov šatstva cítiť radosť, tie rada podržím dlhšiev rukách. Občas objavím pár frivolných, hriešnych kúskov barového života.Zbadám skvelý život v koženej bunde motorkára. Privoniam ku koži, cítimbenzín, vietor na cestách a dobrodružstvo.
Z lyžiarskychnohavíc sa za mnou lacno naťahujú oranžové traky. Skoro som im neodolala. Toje, ale pani kombinéza. Možno prišla zo Chamonix , veľa sa v nej nelyžovalo, aleje to kus jedna radosť. Tá by stála za to.
Vidím odrastené deti z malých šatôčok. Tieto chcem, tieto s tými červenýmigombičkami, kričí dievčatko vedľa mňa. Predavačka sa na mňa usmiala sa a nechala ma voľne blúdiť životomz druhej ruky.
Niečo nám pani predavačka dala úplne zadarmo, prenieslo sa to na nás ako dobý bacil. Čo to bolo, ťažko pomenovať. Možno: „chudoba cti netratí“,dôstojnosť, vynaliezavosť. Veľmi príjemné, prvotriedne pocity, nie secondhandové.Vyšla som z obchodu. Slnko prederavilo olovenú oblohu modroufarbou. Vyjasnilo sa.
