Je pravda, že čiapkovu vojnuvediem s mojim dospelým synom od , no, odjakživa. Ešte v kočíku si ju strhával z hlavy. Dokonca aj náš pes Azor mu nahrával. Ten sa až triasol od nedočkavej radosti, aby mu ju mohol schmatnúť z hlavy , keď syn sedel v zime na sánkach. Vytešení utekali odušu a vyškierali sa mi obidvaja. Zdvihla somodtrhnutý brmbolec a tiahla porazená z boja.
Čo som mala robiť? Prišiť mu ju na hlavu, či čo. Nech mi nikto nehovorí o rodičovskom vzore. Ja nosím čiapku, jeho otec nosí čiapku , iba syn niea nie. Aj som skúmala, ktov rodine nenosí čiapky. Na nič som neprišla. Dokonca aj jeho kamaráti nosia frajerské čiapky.
Skúšala som to aj rafinovane. TáTi ale pristane, skvele v nej vyzeráš, fakt ako ten herec! To mi ani nehovor,tak debilne? To sme bojovali už asišestnásty rok. Mám to prehraté, uvedomovala som si. Vôbec mi nešloo princíp, že čiapku musí nosiť kedy uznám ja za vhodné. To počasiediktuje, nie ja, nemá rozum či čo?
Ja nosím aj rukavice. V lete nie. Nosím ich nie pre parádu ale, aby mibolo v zime teplo , to má logiku.Rukavicovú vojnu nevediem. Nechceš, nechceš, dobre. V najhoršom Ti omrznúpalce na rukách, lebo u nás Liptove sa zima nekašle. Aj tak ich v kuse strácal. Nie palce,rukavice. No, veď ja tiež. Rukavice sarady strácajú. Raz som aj našla. Najprvjednu, po desiatich metroch druhú rukavičku. Chcela som si ich nechať, možno je to nejaký kolobeh rukavícv prírode, ale boli mi priveľké. Tak som ich zavesila na zasnežený kríček. Teraz si spomínam, veru som aj čiapku našla. Nevyzerala, že ju niekto stratil, ale že ju tam naschvál šmaril.
Vytrvalosť nie je moja cnosť. Aletúto čiapkovú vojnu nevzdávam. Ešte mám šancu. Možno, keď sa raz začne báť o svojho syna, aby mu „hlava“ neprechladla a začne sa opytovať:Kde máš čiapku?! Možno potom si ju dá. Taká smiešna vec ma napadla, že môj synnechce nosiť čiapky, ale jeho syn bude rád nosiť čiapky a ešte aj ten budekričať, kde mas ciapku oco?! Tak to som zvedavá, čo potom urobí:)
