Opora mojho života

Kto z Vás prišiel na to, že píšem o mojej mamine, ten nemusí byť veštcom. Sú už raz také. Moja je doma prilíš dlho. Bola na dvoch operáciach a maroduje už nejaký polrok. Nebola som tu,keď ma potrebovala, snažila som si dokázať, že to všetko viem už zvládnuť sama. V podnájme s priateľom sa to žiaľ ukázalo ako omyl.Večné obviňovania a nezhody mi ukázali, že toto domovom vonkoncom nemožem nazvať. Vrátila som sa a som šťastná, že som sa mohla vrátiť k mamine. Moja úžasná štyridsiatnička ma privítala ako keby sa nič nestalo...pomohlo mi to, cítila som sa naozaj dosť mizerne. Vety typu: ja som ti to hovorila sa stratili niekde na chodbe, keď som zatvorila dvere.Dnes sme sa sekli... Ja viem, že aj to musí byť. Povieme si veci, ktoré ledva rozdýchame a potom je také dve hodinky doma úplne ticho. Také, že Vás až mrazí... Moje prepáč sa však aj napriek tvrdohlavosti prederie von cez pery.Neviem sa s ňou hnevať. Prežili sme si toho spolu až priveľa. Cez kruté výlevy mojho otca až po schovavánie jedla, aby sme mali čo jesť a aby nám ho náhodou neotrávil. Plakali sme spolu, keď nás po príchode domov čakalo ďalšie voľné miesto po spotrebiči.Ešte horšie bolo, keď sa museli nájsť nejaké peniažky, aby sme si to mohli potom ísť vybrať do záložne. Brodenie sa životom nám ostalo aj po otcovom nedobrovoľnom odchode, ostali sme samé s mojím bratom. A on nám nepomohol ani jednou korunou. Pravidelné vyčkávanie na 8. deň v mesiaci....Dnes je nám aspoň kúsok lepšie. Kúsok.....Moj malý brat odišiel na letnú brigádu do Švajčiarska. Ja budem čoskoro pracovať na oveľa lepšom fleku:)a mamka vyzerá každým dňom zdravšia. No aj napriek tomu si stále poplačeme... A ja som šťastná, že sa mám o koho oprieť. Pretože ona najlepšie vie, čo práve teraz zažívam. Moja mamina, človek ktorý bude stále pre mňa tou najbližšou osobkou.Nehádajme sa s nimi, nehovorím, občas si treba povedať aj svoje, ale ubližujeme im a ony si to naozaj nezaslúžia.Nezaslúžia.....