Videl som hlúčky debatujúcich ľudí, všetkých vekových kategórií, zaujímajúcich sa úprimne o spoločenské dianie, ochotných urobiť niečo navyše, niečo aktívne, nezištne, to tu ešte nikdy nebolo od 89-teho. Ten pretlak v ľuďoch je až fyzicky cítiť, preboha len nech sa ďalej dejú zmeny, nech to nezaspí, ale ako, kto má niesť tú zástavu, čo treba robiť, ako by sme mohli pomôcť ?
Videl som študentov ako apelujú, aby sme si uctili pamiatku Jána a Martiny a nikdy nezabudli. Uctíme a nezabudneme, ale to nestačí.
Videl som transparenty, slovenské aj európske vlajky, veľa trefných aj vtipných transparentov, ktoré boli ústami davu, ale to nestačí.
Videl som rečníkov, ako nás motivujú ku každodennej slušnosti, k aktívnemu odporu voči neslušnosti, nespravodlivosti na pracovisku, v škole a v bežnom živote, to je dobre, ale to nestačí.
Videl som rečníkov, ako nás chvália, že demisia Kaliňáka a Fica je naša zásluha a že je to veľká vec, to je pravda, ale nestačí to.
Aj keby padla vláda Fico IV, aj tak to nestačí.
Aj keby boli predčasné voľby a Smer ani SNS ani Híd ani ĽSNS by sa nedostali do vlády, aj tak to nestačí.
Musí sa vyšetriť vražda Jána a Martiny, musia sa vyšetriť prípady korupcie o ktorých písal, musia byť konkrétni ľudia zobraní na zodpovednosť, a to už bude veľké zadosťučinenie, ale ani to nestačí.
Musí sa tento štát postaviť nanovo, na nových základoch. Aby sme tomu rozumeli, nie že by mal zlú fasádu, ústava a zákony môžu byť, formálne piliere demokracie tiež, zvonka to nevyzeralo ešte pred mesiacom pre nezainteresovaného zle. Hrozná vražda však ukázala, čo je za fasádou, otvorila oči. Zvnútra sa vyvalil hrozný smrad, červy rozožrali trámy, premnožené šváby, potkany hodujúce v našej spoločnej špajzi, hnus. A naši správcovia domu sa nás snažia zastaviť: „Ďalej už nechoďte, všetko bude v poriadku, urobíme deratizáciu, vymaľujeme“. Nič nebude v poriadku, už vám neveríme, ste už príliš infikovaní, musíte do karantény. My to tu musíme dezinfikovať, deratizovať, obnoviť základy, vymeniť trámy, vymaľovať a určiť nových lepších správcov. A dozerať na nich.
Ale ako to urobiť reálne, bez metafory ?
Návod nám dal už Jan Werich v pesničke „Ten umí to a ten zas tohle – a všichni dohromady udělají moc“.
Niekto vie organizovať.
Niekto vie pracovať s ľuďmi, manažovať tímy.
Niekto vie efektívne komunikovať.
Niekto vie výborne písať.
Niekto má nápady, niekto ich vie realizovať.
Niekto vie ako politicky pracovať v zaostalých regiónoch.
Niekto vie ako komunikovať s vidieckym obyvateľstvom.
Niekto vie ako si získať dôchodcov , či ponúknuť kultúrne vyžitie nielen na MDŽ.
Niekto sa vyzná v školstve, iný v zdravotníctve.
Niekto je dobrý právnik, iný policajt.
Niekto vie ako objektívne vyberať na vysoké posty tých najlepších kandidátov.
A všetci dohromady urobia veľa.
Nikdy nebola príhodnejšia doba realizovať Werichov návod. Ľudia sa spontánne zaujímajú, chcú sa angažovať, napriek tomu, že všetci majú svoju prácu, svoje vlastné aktivity. Lebo vidia, že teraz sa reálne dá dosiahnuť zmena, lebo im záleží na tom v akom štáte budú žiť.
Bolo by veľkým hriechom, keby sa táto dejinná príležitosť prepásla a tento entuziazmus nechal vyprchať.
Včera som sa stretol s kamarátkou, ktorú som roky nevidel a strávili sme v družnej a tvorivej politickej debate 2 hodiny. Prvýkrát sme nenadávali na politiku, ale sme rozmýšľali, čo by sa dalo urobiť. A dohodli sme sa, že niečo urobíme. Bez nároku na výhody. Nezištne. A skúsime dať dokopy viac podobne zmýšľajúcich.
